Cestujem ráno preplnenou električkou, (už som zistil, že autom, i keď je firemné, sa to neoplatí, človek by musel ísť z domu minimálne o dvadsať minút skôr), keď v tom sa stane niečo fakt zvláštne, ľudia sa začínajú zmenšovať, až sú z nich malí žiaci, no a hneď pri mne stojí dvojica ("Laurel a Hardy"), jeden taký tučko a druhý zas prútik, v momente sa rozhodnem, že si dnes dáme prírodovedu, konkrétne si povieme čosi o gravitácii, požiadam teda "filmovú dvojicu", aby prišla k tabuli a navzájom sa pokúsili dvihnúť jeden druhého, no a zatiaľ čo „Hardy" dvíha „Laurela“ ako nič, naopak to už také ľahké nie je, „Laurel" fučí a funí a vzdychá, zapiera sa všou silou, až má človek pocit, že ho roztrhne, no zdvihnúť ťažšieho kolegu, je zjavne nad jeho sily, na to sa ja s víťazoslávnym úsmevom pýtam, reku, ako je to s tou gravitáciou a prihlási sa mladík, sediaci v tretej lavici u okna, poznáte to, taký ten študijný typ v okuliaroch, vždy pripravený, všetko nosí do školy v predstihu (občas dokonca skôr, než to učiteľ stihne zadať), no a ten mladík vraví, že predsa musí ísť o hmotnosť, pričom čím bude hmotnosť väčšia, tým bude väčšia aj gravitácia a ostatní žiaci, vrátane slečny v prvej lavici, obdarovanej mierne prihlúplym výrazom, horlivo prikyvujú a opakujú pri tom posledné slová svojho spolužiaka: "ide o hmotnosť, pán učiteľ, áno, o hmotnosť ide...", súhlasne sa zatvárim
a v tom si všimnem rozprávkovú trojicu: „Dlhá“, „Široký“ a „Bystrozraký“, len o dve lavice ďalej, pri dverách, požiadam „Dlhú“ a „Širokého“, aby prišli ku mne, so záhadným úsmevom pozriem na ostatných žiakov a nadhodím hypotetickú otázku, ak by boli títo dvaja mimozemšťania z rozdielnych planét, ktorý z nich by žil na planéte s väčšou hmotnosťou? A ich spolužiaci sa najskôr smejú a robia všelijaké tie opičky, akože A-H-O-J J-A S-O-M M-A-R-Ť-A-N, veď to poznáte, no hluk pomaly utícha a oni začínajú premýšľať, lebo ich úloha zaujala, deti celkovo zaujímajú úlohy a zadania, len im musíme dokázať nechať aj trochu priestoru na samostatné objavovanie a bádanie a nenútiť ich k plochému prijímaniu našich pravdivých informácií, a teda moje deti z 3.E-lektričky samé od seba prichádzajú na to, že zas to bude súvisieť s gravitáciou, ako možným kritériom, nebudem vás klamať, jasné že prvý to vykríkol spomínaný študijný typ z tretej lavice u okna a tak som mu musel fuknúť jednotku, lebo jednotkami sa v takýchto prípadoch predsa nemá šetriť a hodina už bude pomaly končiť, tak si rýchlo prespievame „Voda, vzduch, hlina kamenie, lebo (m)učenie spevom, to bolo vždy moje a ...
“Nasledujúca zastávka: Račianske mýto,“ ozve sa z reproduktoru direktívny hlas pána riaditeľa...a je mi smutno...
Najťažší pre mňa vôbec nebol začiatok augusta, keď som nastupoval do novej práce. Áno, bolo tam dosť papierov na moju slobodomyseľnú povahu, no bol i kopec zaujímavých vecí a tak som sám seba chválil, ako dobre som ten prechod do nového zamestnania zvládol a aký som „COOL“ a v pohode, skrátka nestresový a nekonfliktný typ. Nie, najťažší nebol august... Najťažší bol druhý september, keď som cestou do práce pochopil, že moji žiaci idú opačným smerom...
