Nedávno som si prečítal v Biblii príbeh, kde Jákob uchvátil prvorodenstvo Ézavovi. „Nič zvláštne,“ povedal som si. Zachoval sa ako ktorýkoľvek bežný smrteľník. Túžil po prvorodenstve, už od chvíle, keď s bratom prichádzali na svet a on, aj keď druhý, držal ho v tej túžbe za pätu. No a teraz tu bola príležitosť, tak ju využil. Lenže Boh, namiesto toho, aby napravil nespravodlivosť a vrátil líniu smerujúcu k Ježišovi do pôvodne zvolených „rúk“, nechal to tak.
„Bože, toto nemôžeš myslieť vážne,“ vravím sebe i Bohu. „Veď je to, ako by si akceptoval zlo, ak ponecháš takého človeka, aby bol časťou línie vyvolených!“
Z každého príbehu (v Biblii i mimo nej) sa snažím niečo si odniesť. Sadol som si teda a premýšľal. Čo ak tá línia, od začiatku až do konca predstavuje jeden ľudský život. So všetkými veľkými víťazstvami i fatálnymi omylmi a zlyhaniami? Každá chyba prináša so sebou dôsledky. Čo ak práve tie dôsledky pomáhajú formovať toho, kým sa mám skutočne stať? Čo ak bez nesenia dôsledkov nikdy nebudeme schopní naozaj pochopiť život, ktorý nie je len láska, radosť a šťastie... ale aj smútok, hnev, nenávisť a bolesť... Potom by mi zachovanie línie, aj napriek krádeži, mohlo dávať zmysel...
...hm, trochu priveľa „Čo ak...“ :(
...venované všetkým, ktorým som v minulosti uchmatol ich prvorodenstvo...
