Ešte stále bol plný hnevu z kázne, keď si konečne uvedomil, čo sa stalo. Veď tá bomba ho zabila, vlastne zabila všetkých v kostole. Smrť prišla tak nečakane...
Odrazu si všimol, že tu nie je jediný, kto očakáva príchod Boha. Čo ho však pobúrilo, bol pohľad na tých nevďačníkov. Jeden si len tak pokojne sedí, druhý číta Korán a ďalší? Študuje Tibetskú knihu mŕtvych. Toľká nehanebnosť. Vy bezbožníci! Vy neverci! Takto sa odplácate Bohu za jeho dobrotu a lásku? Kľaknite si a modlite sa!“ Pobiehal od jedného k druhému a kmásal s nimi, aby pokľakli. „Ako dobre, že ma Pán povolal k takej dôležitej a zmysluplnej službe,“ vravel si v duchu sám pre seba, keď vtom zbadal celkom vzadu starca, ktorý zostal drzo sedieť a čítal si o akejsi Čajke. V okamihu k nemu dobehol a zalomcoval s ním. Hneval sa, dokonca nachvíľu toho pohana nenávidel. Cítil sa tak mocný. Zreval: „A kto si ty, že nepokľakneš, keď ťa služobník boží vyzýva!“ Od zúrivosti mu vynechával hlas. „Som, ktorý som,“ odpovedal s láskou Boh a zahľadel sa kňazovi do nahnevaných očí. Nechápal... „Pane, ale... čo tu robia títo ľudia? Veď to nie sú kresťania....“ povedal a spýtavo ukázal na prítomných ľudí rôznych vierovyznaní. „Sú to tvoji bratia. Milovali ma a kráčali ku mne rovnako ako ty... Len si vybrali inú cestu.“
