„Pán učiteľ, on sa mi posmieva a nadáva mi, že som...“ S podobnou vetou sa stretajú (m)učitelia na prvom stupni prakticky denne. Napriek tomu, že deti v mojej triede sú v mnohých veciach absolútne skvelé, v tomto smere sa nelíšia od svojich rovesníkov. Rozhodol som sa teda raz a navždy rozumne vyriešiť problém s nadávaním a posmechom.
Počas triednickej hodiny som nadhodil spomínaný problém a vyjadril som presvedčenie, že urážkami sa v podstate nadávajúci predstaví ako hlúpy človek. Ten komu sa nadáva teda, nemá dôvod agresorovi jednu fuknúť, stačí, ak sa milo a súcitne pousmeje a povie: „Ďakujem, že si sa mi predstavil.“ Na záver som ešte v rámci tréningu prešiel po triede, každému som povedal, že je somár : ) a oni jeden po druhom natrénovali nevinný úsmev so spomínanou frázou. Čuduj sa svete, v triede to začalo celkom fungovať, nadávky a posmech klesli temer na nulu a objavovali sa len sporadicky. Keď sa predsa len niekto pozabudol, hneď mu bolo s milým úsmevom „poďakované“ : )
Nedávno však prišiel jeden chlapec a vraví: „Pán učiteľ, skúsil som to doma.“ „Čo si skúsil?“ pýtam sa nechápavo. „No, brat mi nadával a tak som mu poďakoval.“ „A?“ spýtavo naňho pozerám. „A on mi nadôvažok ešte jednu "prifaril" a vraj nemám byť drzý,“ dokončil.
Tak mi napadá, že niektoré veci zo školy doma neradno skúšať : )
Ps: Každopádne v škole to funguje perfektne a všetkým kolegom vrelo odporúčam : )
