Dávidko nám v škole takmer nejedol. Až do včera. Včera ho totiž vyzval na súboj sám veľký Goliáš...
Goliáš...Temer sto kilogramov živej váhy, arogantný, sebaistý, nechutne sa maznajúci s triednym miláčikom, potkanom Jojom.
A proti nemu...Dávidko, krpúch na pohľadanie, také tintítko, kde nič - tu nič.
"Nesie si tri obrovské buchty. Dávid nemá šancu..." zašumelo jedálňou, keď Goliáš suverénne kráčal k svojmu stolu. Napätie v jedálni sa dalo krájať. Nik ani nedýchal. Všetci sledovali nerovný súboj a i keď neverili, aspoň tajne dúfali...
Lenže priatelia, malý Dávidko, ten krpec pojašený, vám zatne päste a s tvárou buldoka...prvá buchta...druhá...tretia...v jedálni to vrie. Goliáš stráca pôdu pod nohami. Už to vôbec nie je ten frajer, ktorý tu ešte pred chvíľou robil ramená. Absolútne nevládze (a tiež ho dosť bolia pokazené zuby :o)... Len s obrovským vypätím súka do seba tretiu buchtu. Stav je teda vyrovnaný. Všetci čakajú... V tom...Dávidko vstáva. Zamieri priamo k okienku, určenému na výdaj stravy. "Ty kokso...má štvrtú!"ozývajú sa odvšadiaľ nadšené výkriky. "Porazil ho!"
(o dvadsať minút v triede)
"Dávid, žiacku!"
Hrdinským zdolaním štyroch buchiet prekonal vlastného (m)učiteľa...
Epilog
Po včrajších buchtách sme dnes mali bryndzové halušky. Po obede bol Goliáš nútený napísať Dávidkovi ďalšiu poznámku. No dnes ju musel napísať aj ďalším piatim žiakom, ktorí ešte včera odnášali plné taniere :o)))
