"Dnes ma to fakt nebavilo. Ty si každú chvíľu vykrikoval. Tamto, baby, tie zas stále čosi preberali a chichúňali sa. Takmer polovica z vás nestíhala dokončiť zadanie... Cítim sa unavený a znechutený a vôbec nemám z dnešného dňa radosť," oznámil som po jednom skutočne nevydarenom dni. Decká sedeli v laviciach ako prikované. V triede bolo hrobové ticho. Chvíľu som na nich pozeral s úmyslom pridať ešte zopár "teplých slov", no napokon som sa len zvrtol a odšuchtal sa preč. Keď som o pár minút prechádzal znovu okolo triedy, ešte stále tam zamyslene sedeli...
"Počujte, vy moji šušníci. Dnes ste boli super. Úplne fenomenálni a bravúrni. Nie len, že ste stihli všetko, ale urobili ste sami od seba ešte veľa vecí navyše a ...uf, ďakujem. Bol to parádny deň," vravím po jednom skutočne vydarenom dni. V triede je zase raz hrobové ticho. "Keby som si nedával pozor, normálne by som si od radosti cvrkol," dodal som a veselo odchádzam. Decká sedia ticho v triede, zjavne potešené (vačšinou vysmiate od ucha k uchu :o)))
Dva úplne rozdielne dni. Po jednom som začal uvažovať, či nie je načase ukončiť učiteľovanie (a to myslím smrtelne vážne, lebo zastávam názor, že ak to učiteľa v škole nebaví a je tam nešťastný, nemá tam viac, čo hľadať) a po druhom...veď viete, takmer som si cvrkol. Dva úplne rozdielne dni a predsa čosi rovnaké... decká na konci oboch zostali potichu sedieť...
Bolo by smiešne, domnievať sa na základe niekoľkých blogov, že v škole zažívam samé úspechy a "víťazstvá". Nie je tomu tak. Pravdou však je, že decká v mojej triede vždy vedia, na čom sú, vedia, ako sa cítim, čo sa mi páči a čo nie...vedia, že som človek..
