Keď dieťa v škole plače

„No, banda nepodarená, dnes si dáme kontrolný diktátik na vybrané slová,“ oznamujem s plnou vážnosťou vo svojej „domovskej triede“. Žiaci III.B síce miernym šumom vyjadrili svoju nevôľu s touto vetou oznamovacou, no to bolo v danom momente všetko.   Diktát prebehol bez komplikácií, ak teda opomeniem bolestivo „m y lý okam y h“ pravdy v niektorých písankách mojich ratolestí. Keďže do konca hodiny zostávalo už len zopár minút, deti pracovali z pracovných zošitov a ja som sa pustil do opravovania. Vlastne som opravil len jeden zošit a zostal som vyvalene hľadieť na meno, ktoré bolo uvedené na obale. Malý Kristián je chlapec, ktorý sa veľmi snaží, no je ťažký dyslektik, dysgrafik, dysortografik a snáď aj dyskalkulik, doma to má tiež veľmi náročné a tak len s obrovským vypätím a sebazaprením zvláda školské učivo. Pravdupovediac, pred pár dňami som zistil, že Maťo Parcer a Miško Čavoš(mimochodom, obaja mali minulý rok pokarhanie za zlé správanie : ) cez prestávky mordujú Kristiána s učením, no ani vo sne by mi nezišlo na um, že... „Kristán, vieš čo si dostal z diktátu?“ vravím odrazu. A nečakajúc na odpoveď, dodávam: „Jednotku.“ To čo nasledovalo, ma prekvapilo aspoň tak, ako tá jednotka. Všetky oči sa upreli na malého chlapca, ktorý bol doteraz iba akýmsi nositeľom ich súcitu. Ten sa rozžiaril a na tvári vyčaril blažený úsmev. Na mieste, kde bol pred tým strach a hanba, vynímala sa teraz nevídaná hrdosť a sila. To však ešte zďaleka nebolo všetko. Začali sa ozývať nadšené výkriky, hvízdanie, dupot nôh a do toho všetkého búrlivý, neutíchajúci potlesk. Od toľkého šťastia sa malý chlapec začal červenať a objavili sa i slzy.   A ja som tam stál, pyšný na takú skvelú triedu a tlieskajúc spolu s ostatnými som si zase raz uvedomil, prečo učím.