Z neveľkej učebne na druhom poschodí sa ozval krik. To, keď sme začali hrať dinosaurov :o) „Kto ? čo?“ revem a budúca kolegyňa rovnako hlasno odpovedá: „Nominatív“ a hneď aj preberá dinosauriu štafetu a ťažkopádne kráča k ďalšej kolegyni, ktorú okríkne inou pádovou otázkou.
Nápad odučiť na vysokej škole takú nejakú minididaktiku sa zrodil vtedy, keď už bolo jasné, že odchádzam zo školstva. Tak nejako mi bolo ľúto zahodiť desaťročné skúsenosti, a tak som oslovil známu z katedry, s ktorou som sa spoznal v rámci zaškolovania budúcich učiteľov a učiteliek v mojej bývalej triede.
Najskôr sme sa trochu zamysleli nad tým, či vôbec chcú (m)učiť chúdence deťúrence. Keď sme sa dohodli, že chcú, pričom majú na to aj rozumný dôvod, trochu sme po sebe kričali (keď dinosaury precvičovali pádové otázky :o), potom sme si šuškali (povedzme telefonické opakovanie tvrdých, mäkkých a obojakých spoluhlások), na moment sme sa stali futbalovými fanúšikmi (ole, ole, veď viete :o) a potom sme zas dupali (to keď sme pri hre pohni zadkom opakovali slovné druhy :o) a hneď v zápätí sme tancovali a rehnili sme sa a plakali sme (teda akože :o), no hlavne sme sa pri tom všetkom učili :o)
Pohovorili sme si aj rodičoch a rodičovských združeniach, o náčuvoch a o tom, že aj náčuv, kde sme sa nudili, môže mať pre nás svoj prínos (aj keď niekedy fakt zvláštnym spôsobom :o), o netradičných nápadoch, trošku sme zabŕdli aj do problematiky dyslexie, no skrátka z každého rožku trošku. Bol to veľmi príjemne strávený čas a prednášajúci pojašený Králik sa bavil ako za starých časov, keď ešte (m)učil krpcov na základnej škole :o)
…budúcim (m)učiteľom a (m)učiteľkám ďakujem a želám v ich poslaní veľa zábavy, lebo ak sa baví učiteľ a žiaci, neostáva nejako priestor, aby sa bavil syndróm vyhoretia…
Ps: „Na prvýkrát, to bolo celkom fajn,“ pomyslím si vychádzajúc hlavným vchodom, „najmä ak si človek uvedomuje fakt, že prednášajúci mal byť vlastne murárom“ :o)
