Asi po týždni vchádzam do triedy na vopred avízovanú hodinu. Nie je to ako inokedy. V triede cítim napätie a kde tu zachytím rozrušený šepot. Takže dnes sme sa tu stretli, aby sme si povedali čosi o prsiach. Ozval sa búrlivý smiech a výkriky a neviem čo ešte. Chvíľu som počkal, kým utíchne najväčší hurhaj. Rozdal som deťom motivačný obrázok (vy ho môžete vidieť v perexe : ), motivácia je základom úspechu na každej hodine : ) a začal som čítať pár riadkov z knihy Odkiaľ som prišiel (skadiaľ mám i spomínaný obrázok).
„Zatiaľ čo muž má hruď plochú, žena má na hrudi dva zaoblené vankúšiky. Niektorí ich nazývajú ňadrá, druhí im hovoria „didky“, alebo „bebinky“. Niektorí z chlapcov pohotovo zareagovali, že doma počuli názov „kozy“. Nedal som sa vyrušiť a na základe informácií z knihy som deti informoval, že ide v podstate o pojazdný mliečny bar, ktorý je počas prvých mesiacov života dieťaťa prakticky nenahraditeľný. Deti uznanlivo prikyvovali. Teraz však prišlo to najťažšie. „Má niekto otázky?“ spýtal som sa nesmelo. Zdvihlo sa more rúk. „Čo si si navaril, to si aj zjedz,“ hovorím si a začínam vyvolávať deti. Tie sa napodiv pýtali celkom rozumne. Postupne sme sa cez záplavu ich zvedavosti prepracovali až k drogovo závislým mamičkám. Nevyhli sme sa ani vplyvu atómového výbuchu na ešte nenarodené dieťatko : ). Na záver som ako správny slovenčinár vytiahol „Pravidlá slovenského pravopisu“ a aby som deťom dokázal, že tajomné slovo „prsia“ už vyslovili mnohí pred nimi, spolu sme si ho vyhľadali. A okrem neho i slovo „prsiar“, čo deti zaujalo ešte viac. Nebol som si istý, no deťom som povedal, že je to plavec, ktorý pláva štýl – prsia : ). Tak to by sme mali. Som totálne spotený a cítim sa ako vyžmýkaný citrón. No hlavou mi prebehne : „Stálo to zato.“
