ľudia ho míňajú bez povšimnutia.
Čo vlastne určuje hodnotu človeka? Kto rozhoduje o tom, že niekto je obdivovaný ako národný hrdina a íný...
"Keď som bol tretiak, povedala mi moja trieda, že som debil. Mojim rodičom následne s chladnou hlavou oznámila, že zo mňa bude murár," zahlásil som smerom k začudovaným študentom. V konferenčnej miestnosti nastalo ticho.
"Pár rokov som tomu veril a moje výsledky boli... hmmmm... povedzme veeeeeľmi priemerné. Nejakou náhodou som sa dostal na športový gympel, v ôsmej triede som si dával len dve prihlášky, jedna bola na spomínaný gympel a druhá a na dvoj, či trojročné učilište bez maturity. Ako som vravel, vzali ma (prekvapivo?) na gympel. Tam som pokračoval vo svojej priemernosti až do štvrtého ročníka, keď som sa rozhodol pre malý pokus. Rok sa normálne učiť. Ten rok som mal samé jednotky, ešte aj na maturite."
"Čo vlastne určuje hodnotu človeka? Šaty? Inteligencia? Práca, ktorú vykonáva? Šikovnosť? Charizma? No nič, dosť bolo filozofie. Sme tu, aby sme sa zoznámili s neformálnym vzdelávaním a uvažovali nad tým, prečo by sme mali robiť viac, než po nás chcú druhí. Pochytáme sa za ruky. Čo to? Že nedočiahneme? Žiaden problém, z rannej aktivity mi predsa ostala metla :)."
"A ideme na pakomániu...ááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá´..."
Potom Dušan chvíľu rozprával o malom projekte, ktorý podnikol v rámci svojho vzdelávania v KomPraxe. Čo všetko musel urobiť, keď organizoval spoločné popoludnie zdravých a postihnutých detičiek a tiež, čo všetko sa pritom naučil...
Nuž a Denis, ten zorganizoval koncert niekoľkých kapiel, na ktorý sa prišlo pozrieť viac než dvesto účastníkov. Jasné, že aj v jeho prípade neostalo organizovanie "bez následkov" :)
Na workshopoch sme stavali veže,
pričom sme museli komunikovať,
pracovať v tíme,
aj analyzovať slabé miesta :)
Pri predaji pera, sme zase hľadali motiváciu,
kreativitu,
schopnosť prezentovať sa.
Jednoducho všetky tie bežné zručnosti, bez ktorých je nám v akomkoľvek zamestnaní fakt ťažko :)
Popoludní sme sa v diskusii na rozohriatie venovali jednoduchej úlohe. Dve skupiny sa navzájom snažili presvedčiť, aký dopravný prostriedok použiť na cestu do Španielska. Karavan, či lietadlo?
Napokon sme ešte spoločne rozmýľali nad tým, ako dobre ich škola pripravuje na skutočný život a čo by mohli oni sami robiť pre to, aby boli pripravení čo najlepšie.
Po úspešnom pokuse so samými jednotkami na moment zaváhal... Toto by bola predsa úžasná pomsta. Prísť za bývalou triednou zo základky, zamávať jej pred očami vysvedčeniami zo štvrtého ročníka gympla i z maturít a vysmiať sa jej. No napokon to zavrhol...jednoducho mu to už neprišlo, ako dobrý nápad... namiesto toho spravil rozhodnutie, postrádajúce akúkoľvek logiku. Rozhodol sa stať učiteľom...
Milí študenti, nezabudnite, že nie vždy je pravdou, čo vám vravia druhí. Jediný, kto určuje vašu hodnotu, ste vy sami...
...ďakujem...
... študentom, ktorí hýrili zaujímavými a kreatívnymi nápadmi :)
... učiteľom i vedeniu Gymnázia Angely Merici... ktorí sa nezľakli netradičnosti ponúkanej aktivity...
... Magde, Gabike, Ľubke, Dušanovi a Denisovi ... za všetko :)
Adios a dovidenia už zajtra vo Vranove nad Topľou a pozajtra to v Nitre, priatelia :)
Ps: Rád by som oslovil aj ďalšie stredné a vysoké školy, ktorým by sa páčilo zažiť takýto deň, aby sa mi ozvali (Ohľadne financií si dovolím vopred upozorniť, že je to pre školy i študentov celkom zadarmo :)
