Na začiatku dnešnej etiky som decká rozdelil na dve skupiny. Jedna skupina odišla s vychovávateľkou do druhej triedy, kde im bolo povedané, že sú partia stavbárov. Zároveň sa dozvedeli, že my, čo sme ostali v triede, sme kmeň, ktorý prežil zemetrasenie. Spadli u nás domy a oni nám majú pomôcť postaviť nové.
V tom istom čase som ja, aj s mojou skupinou, trénoval isté, trochu neobvyklé, typy správania. Preto, keď k nám zavítali stavbári z druhej skupiny, začali sme ich hlasito ovoniavať a funieť (to bol náš kmeňový pozdrav), pri rozhovore sme do nich neustále šťuchali a štipkali ich (to bol v našom kmeni povinný prejav slušnosti), no a keď sa nás náhodou dotkli, vrešťali sme, ako zmyslov zbavení (lebo v našom kmeni bolo úplne neprípustné, aby sa nás cudzinec dotkol). Druhá skupina bola v šoku a ustráchane ustupovala (upozorňujem ctihodného čitateľa, že sme nemali nepriateľské úmysly, len sme dodržiavali svoje rituály a spoločenské predpisy, všeobecne platné pre náš kmeň :o) Do tejto, už takto chaotickej a bláznivej situácie, sa ešte spustil školský alarm (ako mi bolo neskôr vysvetlené, je citlivý na zvuk – a ja naivný, som si jeho neuvážený hukot vysvetli tým, že zrejme nie je pripravený na moderné vyučovacie metódy :o)
Keď bol dom konečne hotový (musím povedať, že sa mi uľavilo, lebo to bolo chvíľami dosť drsné :o), "odpískal" som hru a posadali sme si na koberec v strede triedy. Decká zo „stavbárskej skupiny“ rad-radom popisovali svoje pocity z návštevy v našom kmeni... „bolo to divné...vy ste boli úplne pomätení...mala som z vás strach...aj ja...ja tiež...“
Napokon som sa ujal slova, pričom som vysvetlil, že sme im nechceli ublížiť a dokonca sme k nim boli veľmi slušní. Len naše zvyky boli iné, ako tie ich.
„Často s bojíme niečoho, čo je iné. Možno nám niečo pripadá len divné, alebo smiešne...“dodávam, keď ma v tom preruší Nikolka: „Dávid, to je ako v Grécku, keď mama opľuje nevestu na svadbe? Pre nich je to normálne, ale tu nie.“
Ktosi ďalší hovorí o kórejských zvykoch, ktoré nám pripadajú čudné a ja sa usmievam, lebo z reakcií detí mám pocit, že pochopili...
