„Ale čo už,“ pomyslím si. Oznámim mu číslo stojanu, u ktorého som tankoval a čakám. „Päťstojeden korún,“ povie mechanicky. Dnes toho bolo na mňa viac, než dosť. Kladiem na pult peniaze, poďakujem, na podávaný účet len mávnem rukou a zamierim si to rovno k dverám. Práve, keď vychádzam von, ozve sa mi spoza chrbta: „Pane a čo tých päťsto korún?!“ Zostal som naňho zarazene pozerať. „Mám vám ešte vydať päťsto korún,“ vravel súčasne mávajúc tisíckou, ktorú som len pred chvíľou položil na pult. Netváril sa prehnane prívetivo, skôr tak - nejako nezúčastnene. Skrátka mi podal bankovku v hodnote 500 sk a tým bola preňho celá vec zjavne uzavretá. Na moment som sa zamyslel a potom som ho požiadal, aby mi láskavo rozmenil spomínanú bankovku na drobnejšie. Urobil tak bez náznaku záujmu. Keď som potom „päťesiatku“ posunul smerom k nemu s priateľským pohľadom a komentárom „na pivo pre vás“, prekvapene zažmurkal a poďakoval. Bolo zrejmé, že odmenu nečakal...pravdepodobne svoje predchádzajúce chovanie za samozrejmé. Kiež by takou samozrejmosťou skutočne aj bolo...
9. sep 2008 o 23:59
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 772x
To je predsa samozrejmé...
„Vieš, už musím končiť. Zas tu niekto je,“ povedal mladík stojaci na benzínke za pultom a nechotne odložil svoj mobilný telefón. Posledné slová mi zneli skôr ako „už zasa tu niekto otravuje“.
Dávid Králik
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
