Keď som špongiu napustil vodou, oznámil som deckám, že teraz postupne každý z nás opatrne prenesie napustenú špongiu nad hlavami ostatných. Musí ju niesť opatrne a ostatní mu musia veriť... Aj napriek strachu, nikto nebol počastovaný ani kvapkou vody...
Prirodzene, aj ja som člen tímu a tak sa tiež vydávam s nebezpečným nákladom nad hlavy mojich (m)učencov... "Veríš mi?" pýtam sa postupne...
"Veríš mi?" spýtal som sa a nečakajúc na odpoveď, vyžmýkal som špongiu Davidovi rovno na hlavu.
"Chyba." dodal som :)
Keď sa krpec poutieral, posadali sme si na koberec... "Dávid, to prečo si spravil?" pýtali sa ma nechápavo. "V živote sa vám možno stane, že vás sklame niekto, komu ste verili...možno úmyselne a možno nie....túto hru som nerobil preto, aby ste prestali veriť ľuďom okolo seba...len som chcel, aby ste vedeli, že sa môže takéto niečo stať... teda, že vás sklame niekto, komu ste TOTÁLNE verili... tak len toľko som vás dnes chcel naučiť..."
...dúfam, že obom zúčastneným stranám táto lekcia aspoň trochu pomôže zvládnuť môj (príliš rýchlo) blížiaci sa odchod zo školstva...
Ps: Veľká vďaka za inšpiráciu k našej dnešnej etike patrí pánu Svěrákovi a jeho žmýkaniu špongie vo filme "Vratné láhve" :)
