Už nevedno prečo, ba ani kam, som vtedy kráčal. Isté však je, že som sa v ten podvečer pristavil pri dlhovlasom mladíkovi s gitarou, ktorého som nikdy pred tým nevidel a predstavil som mu Sáru (o mnoho rokov neskôr bol mladík jedným z partie, s ktorou sme nahrávali v kostole, v rámci malej finančnej zbierky, pričom jednou z naj... bola pieseň Hippie guy, a aby som nezabudol, bol i spolupáchtaľom Párky párty na Hlbokej : ))). Sára (rozumej moja gitara) sa počas ladenia dosť hanbila, no keď sa ozvali tóny „California dreamin´“, boli všetky rozpaky preč a čo viac, v priebehu nasledujúcich minút sa okolo nás objavilo najmenej dvadsať ďalších „spevákov“. Kvety vo vlasoch, tradičné zalomenie zápästia pri zoznamovaní, cigarety odpaľované jedna od druhej, kopa starých piesní a hlavne, nehorázne množstvo lásky (ktorej ja hovorím Boh, no podaktorí ju poznajú pod názvom energia : ))). Tak presne takto nejako to začalo...
Odvtedy sme sa pravidelne stretávali. Čas od času sme prespávali vonku, v parku. Keď sme boli hladní, vybehli sme do mesta s gitarkami a hrali sme tie najväčšie odrhovačky od Beatles. Za utŕžené peniaze sme skočili do krčmy, kde sme sa dosýta najedli, napili i dokúpili cigarety.
Mohlo to byť tak koncom novembra. Stretli sme sa na Hlavnom námestí a vraj: „Ideme hrať.“ Aby nám nebolo zima na ruky, nasadili sme si také tie rukavice s odstrihnutými končekmi prstov. A hlasivky? Zbehol som do najbližšej lekárne, kde som kúpil akési štipľavé pastilky na bolesť hrdla. Keď sme asi po dvoch hodinách dohrali, mali sme plné vrecká „drobákov“(čosi kolo štyroch stoviek v päť a desaťkorunákoch : ) a tak si to zamierime rovno do Čierneho havrana. Čo sme si objednali, si už moc nepamätám, isté však je, že v kombinácii s pastilkami (ktoré sa mimochodom mohli užívať každé štyri hodiny jedna) to malo veľmi rýchly účinok na náš tráviaci systém : ))).
Raz som si len tak brnkal pri Dunaji, keď vtom... „Prepáč, nechcel by si nám prísť zahrať? Tu na loď,“ rukou ukázal smerom k reštauračnej lodi. Chvíľu nechápavo pozerám na mladého čašníka, pričom rozmýšľam, či prijať. Napokon sa postavím a súhlasne prikývnem. Vlastne ani neviem, či som mal hrať pre nudiaci sa personál, alebo tú hŕstku hostí, čo tam práve sedela, no bolo mi to vcelku jedno. Keď som asi po hodine dohral, prestreli mi biely obrus a kráľovsky ma pohostili (doteraz si pamätám, že to bolo čosi ako „knedlo, vepřo, zelo“ a ja som ho zlupol ako malinu, keďže som už po celodennom pôste začínal byť riadne hladný : ).
Už je tomu veľmi dávno, čo sme boli so Sárou poslednýkrát na ulici, no vôňa slobody mnou silno preniká, kedykoľvek si na tie časy spomeniem.
...venované Sáre, ktorá ma nikdy nenechala príliš vyhladnúť : ))) a Weasleymu, s vierou, že mu Sára ukáže, ako chutí sloboda...
