Keď som v čase štúdia začal pracovať v nemocničných školách ako učiteľ-vychovávateľ, bola to skvelá škola. A nemyslím tým škola pre tých malých prďolákov...bola to škola pre mňa.
Videl som bolesť a plač a radosť a beznádej a smiech v beznádeji a ticho pred búrkou i po nej a chlad a svetlo nového dňa a vieru v život a zázraky...a smrť...
Tak možno preto, som o veľa rokov neskôr napísal rozprávku, kde dobro víťazí nad zlom a zlo, vidiace dobro, mení sa v dobro a nádej...
Táto knižka patrí Barborke, Maťovi, Radovi, Marekovi (čajke z príbehu) a mnohým ďalším, ktorí odišli a prečítajú si ju už iba v mojich snoch, alebo možno vo hviezdach...vraj nemám nadávať, lebo to sa na verejných portáloch nepatrí, a tak nenadávam, len cítim bolesť...lebo tá sviňa, ich skrátka pozvala na rande a už ich nikdy nepustila späť...
Myslel som, že mi prvá knižka spôsobí radosť...lenže ja cítim iba smútok a prázdnotu, ktorá ostala v miestach, kde boli pred tým (hoc ako malí) priatelia...
Budeme kričať a spievať a maľovať a lietať a veriť v dobro ticha i hluku...budeme veriť a tešiť sa zo života, lebo život je to jediné, čo stojí za to..
V čase, keď som strácal priateľov, povedal som si, že využijem každú príležitosť, dať tej potvore RAKOVINE do zubov. Dnes som tú príležitosť dostal, preto celý autorský honorár z tejto knižky poputuje na klaunovských doktorov, ktorí prinášajú svetlo do miest, kde ho viac niet, lebo všetko pokrýva hrôzostrašná tma a zima...a možno pomôžeme iba cvrk, ale aj tak...preto všetkých srdečne pozývam, lebo každý úder sa bude hodiť...
adios
