Do aquaparku sme prišli krátko pred desiatou, aby sme nemuseli čakať pridlho v rade. Stačilo desať minút a boli sme dnu. Ani som sa nenazdal a Viki s Veve sa niekam vytratili. Pravdepodobne na nejaký vytúžený tobogán. Neriešil som. Sú už veľké a je načase, zvykať si na ich slobodu...
Areál sa pomerne rýchlo zaplnil a v bazénoch i mimo nich bolo kvantum rozjarených ľudí. Starí, mladí, deti... Ako tak stojím v bazéne a chladím sa, odrazu zaregistrujem zvláštny výjav. Nie veľmi statný muž v strednom veku nesie chlapca. Vlastne by bolo lepšie povedať mladého muža. Mládenec bol telesne i mentálne postihnutý a jeho ocino, nesúc ho v náručí, zamieril rovno k najbližšiemu bazénu. Tvár mladého muža bola krčovito napätá. Ešte tri metre. Dva. Ešte jeden. Plesk do vody. Predtým kŕčovitá tvár sa rozžiarila. Ocino ho po nej hladil mokrou rukou a druhou mu špliechal vodu na vlasy. Mladík sa hlasno smial a ocino tiež. Spustil sa hríbik (neviem, či sa to volá hríbik, ale je to také kovové čosi v tvare hríbiku, umiestnené v bazáne, z čoho sa čas od času spustí voda). Ocino zamieril práve tam a keď prešli popod "hríbikovú sprchu", mladík výskal ešte viac, než doteraz. A potom vyšli spod hríbiku a skúšali plávať...
...neviem, ktoré náboženstvo má pravdu, ba ani to, či vôbec niektoré má pravdu... ale jedným som si celkom istý. Ak existuje nejaký Boh, potom som ho dnes pred obedom "videl" v Senci...bol kdesi medzi otcom a synom...kráčal po vode ticho a pokojne... a bol tak veľmi obyčajný...
