Obraz druhý: Pozeráme „Ako vytrhnúť veľrybe stoličku“ Ten film poznám naspamäť. Začínam sa smiať ešte pred tým, než Ľuboš skúša sneh a Vašek to po ňom zopakuje. Urobím babám koktail. Pozeráme, rehníme sa. Ja najviac. Rozmýšľam, kedy sme my doma takto spolu sedeli a užívali si pohodu a bezpečie. Nemôžem si spomenúť. Som nemožný. Nikdy si nič nepamätám. Scéna, ako Ľuboš dobehne do nemocnice a pri stretnutí s Anninou matkou zahlási, že tam má ženu. Viem, čo bude nasledovať...“Proč na nás tak kouká?“ „To je moje matka.“ Rehním sa ešte skôr, než tá scéna príde, lebo. Humor je obranou proti osudu.
Obraz tretí: Veziem sa vo vlaku. Cez uličku sedí partia. Dvaja muži, dve ženy. Zhovárajú sa o škôlke. Chlap, sediaci ku mne najbližšie povie, že bol v škôlke v akejsi dedine a celý týždeň býval s babkou. Rodičia poňho prišli vždy v piatok. Hovorí to ako samozrejmosť a že to bolo fajn a ...neviem prečo, zovrie mi hrdlo. Potom tá žena začne hovoriť o tom, že bolo nejaké dieťa na pohotovosti a lekári mu omylom zasadrovali zdravú nohu, namiesto zlomenej. Na to ten chlap hovorí, že to je ešte nič, keby im povedal o tom, aké to je, keď sa čosi podobné stane v prípade amputácie. A druhá zo žien na to: „Tak povedz!“ A absurdita tej predstavy je tak veľká, že som vyprskol a rehnil sa spolu s nimi, lebo. Humor je obranou proti osudu.
Obraz štvrtý: Na Hlavnej stanici v Bratislave ma zastavuje Róm. Videl som ho už pred tým, ako skúša šťastie u viacerých okolostojacich, ale všetci ho hneď odmietli. Má v rukách Nota Bene. Ponúka a ja sa pýtam na preukaz predajcu. Stratil ho. „Ak nemáte preukaz, nekúpim.“ Vraj ho mám vypočuť. Usmejem sa a vyzvem ho, nech spustí, že autobus mi ide až o pätnásť minút. Porozpráva mi, ako preukaz stratil. Nehovorte mu to, ale neveril som mu ani slovo z toho opisu straty :). Znovu opakujem, že bez preukazu nemôžem kúpiť. Napadne mi, že by som mu mohol aspoň kúpiť jedlo. Nápad mu rovno prezradím a on sa usmeje sa a vraví: „Aspoň že ty si normálny, keď už títo nie!“ A pri tých slovách ukáže dookola na ostatných ľudí. „Ja a normálny?“ Vyprsknem a začnem sa chechtať na celé kolo, lebo. Humor je obranou proti osudu.
Obraz piaty (posledný): Mám strach. Dnes večer sa budem musieť veľa chechtať, lebo. Humor je obranou proti osudu.
