Progresívna ľavica má jasne definovaný súbor hodnôt. Hovorí o právach žien, právach menšín, diverzite, ochrane LGBTI komunity, ekologickej udržateľnosti či slobode vierovyznania. Ide o agendu, ktorá má pôsobiť univerzálne – teda ako súbor princípov platných bez ohľadu na geografiu, kultúru či politické sympatie.
Popri tom však existuje ešte jedna výrazná línia ich aktivizmu: antisemitizmus, ktorý sa dnes často maskuje pojmom „antisionizmus“. Tvrdí sa, že nejde o nenávisť voči Židom, ale o kritiku štátu Izrael. Lenže pri bližšom pohľade sa tento argument začína podivne rozpadávať.
Samozrejme, kritika Izraela sama o sebe nie je antisemitizmus. Izrael je štát ako každý iný a jeho vlády robia rozhodnutia, ktoré môžu a majú byť legitímnym predmetom kritiky. Problém vzniká vtedy, keď sa kritika mení na selektívnu morálnu posadnutosť, ktorú rovnakí aktivisti voči iným jednoducho neuplatňujú.
Skúsme malý myšlienkový experiment.
Skúsme na chvíľu odstrániť z rovnice slovo „Izrael“ a opísať krajinu bez toho, aby sme ju pomenovali….
Predstavme si krajinu na Blízkom východe, kde ženy pôsobia v politike, armáde aj justícii. Krajinu, kde existujú prísne zákony o rovnosti pohlaví – v niektorých oblastiach dokonca prísnejšie než v mnohých európskych štátoch alebo v Amerike.
Predstavme si krajinu, kde majú náboženské menšiny rovnaké občianske práva ako väčšina. Krajinu, v ktorej žijú 2 milióny moslimov ako plnohodnotní občania (to je mimochodom trikrát viac než Židov vo všetkých moslimských krajinách dohromady). Moslimské politické strany tam sedia v parlamente, moslimovia pracujú v justícii, polícii aj armáde. Hovorkyňou armády môže byť moslimka – a dokonca žena.
Predstavme si krajinu, kde vedľa seba žijú desiatky etnických a náboženských komunít s rovnakými občianskymi slobodami. Krajinu, ktorá je etnicky a rasovo diverznejšia než väčšina európskych štátov a zároveň najdiverznejšia na celom Blízkom východe.
Predstavme si krajinu, kde sa každoročne koná jeden z najväčších Pride festivalov na svete. Krajinu, kde páry rovnakého pohlavia môžu uzatvárať registrované partnerstvá a adoptovať deti. Krajinu, do ktorej utekajú pred prenasledovaním tisíce palestínskych gayov.
Predstavme si tiež krajinu, ktorá patrí medzi najinkluzívnejšie štáty sveta voči ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Krajinu, kde sú verejné priestory systematicky bezbariérové, kde existujú rozsiahle programy podpory a integrácie a kde technologický sektor vyvíja riešenia, ktoré pomáhajú ľuďom s hendikepom viesť plnohodnotný život.
A napokon si predstavme krajinu, ktorá patrí medzi svetových lídrov v oblasti odsoľovania vody, solarnej energie, zavlažovania, úspory vody, elektromobility a recyklácie. (Izrael recykluje viac ako 80 % odpadovej vody, čo je svetový unikát.)
Ak by sme takúto krajinu opísali ktorémukoľvek progresívnemu liberálovi bez toho, aby sme povedali jej meno, pravdepodobne by ju označil za ideálny model spoločnosti. Možno by ju dokonca nazval „progresívnym snom“.
Lenže tou krajinou je Izrael.
A práve Izrael je, ako vieme, úhlavným nepriateľom progresívnej ľavice a stelesnením všetkého zlého čo sa na svete deje.
Na druhej strane však tí istí aktivisti často prehliadajú alebo relativizujú režimy, kde majú ženy právne postavenie bližšie k majetku než k občanom, kde môže byť homosexualita trestaná väzením alebo dokonca smrťou a kde existujú pracovné systémy, ktoré sa od moderného otroctva líšia najmä tým, že majú lepší marketing.
Palestínske územia, Irán, Sýria, Saudská Arábia či Katar rozhodne nie sú modelmi progresívnej liberálnej demokracie. Nie sú to ani len konzervatívne demokracie. Nie sú to krajiny známe obhajobou práv žien, LGBTI komunít ani slobodou náboženstva. Práve naopak – sú to posledné bašty barbarských praktík, ako je kameňovanie za cudzoložstvo či vešanie homosexuálov. Napriek tomu sa voči nim progresívny aktivizmus správa podstatne zhovievavejšie než voči jedinej liberálnej demokracii v regióne.
Ak teda progresívna ľavica tvrdí, že obhajuje univerzálne hodnoty, vzniká nepríjemná otázka: prečo ich uplatňuje tak selektívne?
Prečo je krajina, ktorá spĺňa väčšinu ich vlastných ideologických kritérií, označovaná za hlavného nepriateľa – zatiaľ čo režimy, ktoré tieto hodnoty systematicky potláčajú, sú v lepšom prípade ignorované a v horšom romantizované ako „obeť západného imperializmu“?
Možno je vysvetlenie jednoduchšie, než sa zdá.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
