O Izraeli sa často hovorí v politických a morálnych kategóriách. Len zriedkavo sa však hovorí o tom, čo ho v skutočnosti formuje najviac: fyzická realita priestoru, vzdialeností, času a topografie – a dôsledky, ktoré z nej nevyhnutne vyplývajú. Kým tieto základné parametre nepochopíme, všetky ďalšie debaty sa odohrávajú v abstrakcii, ktorá má s realitou len málo spoločné.
Začnime úplným základom, ktorý sa v civilných debatách systematicky pletie: rozdielom medzi taktikou a stratégiou.
Taktika je spôsob, akým sa bojuje – konkrétne operácie, zbrane, manévre, postupy.
Stratégia je rámec, ktorý určuje, či, kde a prečo sa bojuje, aké sú ciele jednotlivých operácií a či majú zmysel v krátkodobom alebo dlhodobom horizonte.
Inak povedané: taktika rieši, či niekam pošlete komando alebo zhodíte bombu. Stratégia rieši, či má tá budova, jej obsah a dôsledky zásahu vôbec hodnotu života toho komanda – akokoľvek cynicky to môže znieť. Bez tejto otázky je taktika len technické cvičenie.
Izrael má v taktickej rovine výrazné výhody: technologickú prevahu, kvalitne vycvičenú armádu a sofistikované obranné systémy. Príkladom je Iron Dome – mimoriadne účinný systém schopný zachytávať rakety krátkeho doletu. Z taktického hľadiska ide o špičkovú výhodu. Zo strategického hľadiska je to však skôr zúfalá nevyhnutnosť. Bez tohto systému by pri tisícoch rakiet odpálených z Gazy len za poslednú dekádu zahynuli desaťtisíce civilistov. Iron Dome nie je dôkazom komfortu, ale dôkazom toho, v akých extrémnych podmienkach Izrael funguje.
Najzásadnejším strategickým obmedzením Izraela je absencia strategickej hĺbky.
Strategická hĺbka je priestor, ktorý štát môže v prípade konfliktu stratiť, absorbovať alebo použiť na spomalenie nepriateľa bez toho, aby ohrozil svoju základnú funkčnosť. Znamená čas. Znamená rezervu. Znamená možnosť manévrovať ale aj robiť chyby.
Izrael túto rezervu nemá.
V najužšom mieste medzi Stredozemným morom a Západným brehom má Izrael šírku približne 15 až 20 kilometrov. To nie je „málo“. To je kriticky málo. Je to vzdialenosť, ktorú moderné pozemné jednotky prekonajú v priebehu pár desiatok minút a rakety v priebehu sekúnd. V tomto úzkom páse sa nachádza väčšina izraelskej populácie, infraštruktúry, ekonomiky aj velenia.
Z vojenského hľadiska to vedie k jednoduchej, ale nekompromisnej logike:
Izrael nemôže viesť obrannú vojnu na vlastnom území.
Preto izraelská stratégia nikdy nepočítala s klasickou obranou na línii hraníc. Obrana Izraela je postavená na presune konfliktu čo najďalej od jeho jadra – aj za cenu toho, že sa odohráva na území protivníka. To, čo západné médiá často popisujú ako expanziu alebo agresiu, je po pochopení geografickej reality čitateľné ako nevyhnutnosť podmienená absenciou priestoru.
Toto je kľúč k pochopeniu izraelského dôrazu na preventívne pôsobenie. Preventívny úder nie je ideologická voľba, ale racionálna stratégia štátu, ktorý nemá kam ustúpiť, nemá čas čakať a ktorý historicky často čelil početnej aj materiálnej presile. Preto je preventívny úder štandardnou doktrínou Izraelskej armády.
Geografia túto logiku potvrdzuje aj na severnej hranici. Z južného Libanonu do oblasti Haify je vzdialenosť približne 30 až 40 kilometrov. Rakety krátkeho doletu preto zasahujú cieľ v priebehu desiatok sekúnd. V praxi to znamená, že viac než milión civilistov a kľúčová časť Izraelského ťažkého priemyslu má často menej než minútu na presun do krytov či prípravu na dopad. Nie preto, že by Hizballáh disponoval výnimočne rýchlymi raketami, ale preto, že geografia neposkytuje žiadny reakčný priestor. Práve to je hlavný dôvod nekompromisných preventívnych útokov a nekompromisnej likvidácie pozícií Hizballáhu v južnom Libanone.
Na juhu a v centre krajiny ide o ten istý princíp, hoci v inom prostredí a iných proporciách. Gaza je príkladom toho, ako blízkosť a absencia hĺbky vedú k neustálej hrozbe raketových útokov po tom čo sa Izrael vzdal kontroly na tomto území. Západný breh je strategicky dominantný terén – jeho vyvýšené oblasti majú priamy dohľad a dostrel nad izraelským pobrežným pásmom, kde žije väčšina obyvateľstva. Strata kontroly nad týmto priestorom by znamenala dramatické zvýšenie rizika a vystavenie jadra štátu okamžitému ohrozeniu. Bez hodnotenia konkrétnych politík možno konštatovať, že to, čo sa odohralo v Gaze, by sa bez izraelskej kontroly s vysokou pravdepodobnosťou odohralo aj na Západnom brehu.
Podobne treba chápať význam Golanských výšin. Golany nie sú politický symbol, ale výšková a pozorovacia prevaha nad priestorom, z ktorého Izrael v minulosti opakovane čelil ohrozeniu a agresií. Sýria je dlhodobo extrémne nestabilný a nepriateľský štát; fakt, že Golanské výšiny zohrali zásadnú úlohu už počas jomkipurskej vojny, nie je náhoda, ale pripomienka, že topografia má dlhú pamäť.
Všetky tieto prvky spája jeden princíp: Izrael kompenzuje nedostatok strategickej hĺbky vytváraním hĺbky mimo vlastného územia – na území nepriateľa. Nie preto, že by to bolo politicky pohodlné – akože ani nie je – ale preto, že alternatíva jednoducho neexistuje.
Treba si uvedomiť ešte jednu zásadnú vec. Izrael síce má spojencov a v kritických momentoch mu viacerí z nich pomohli, no nemá kolektívnu obrannú alianciu, ktorá by mu garantovala automatickú vojenskú pomoc. Tieto spojenectvá sú reálne, ale krehké, podmienené politickými okolnosťami a nikdy nie samozrejmé. Izrael si nemôže dovoliť stavať svoju bezpečnosť na predpoklade, že pomoc príde vždy a včas tak ako si to môžu dovoliť členské štáty NATO.
Výsledkom je bezpečnostná doktrína, ktorá sa zvonku javí ako tvrdá, nekompromisná a často agresívna. V skutočnosti ide o optimalizáciu prežitia v extrémne stiesnených podmienkach. Izrael neoperuje v ideálnom svete, ale v priestore, kde kilometre rozhodujú viac než úmysly a sekundy viac než deklarácie. Nezanedbatelným faktom je aj kultúra sily na blízkom východe, ale to nie je predmetom tohoto článku.
Tento text nemá ambíciu tvrdiť, že všetky izraelské kroky sú správne. Má ambíciu tvrdiť, že bez pochopenia základnej strategickej geometrie Izraela nie je možné tieto kroky ani zmysluplne hodnotiť. Nie každý štát má luxus čakať. Nie každý štát má kam ustúpiť. A nie každý štát má čas.
Tento článok nehodnotí Izraelskú politiku, koniec koncov spomínaná doktrína bola rovnaká počas pravicových aj ľavicových vlád v Izraeli. Tento článok si kladie za úlohu priblížiť fakty ktoré sú zásadné no zaroveň tak často prehliadané, nepochopené alebo dokonca zámerne ignorované.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
