Väčšina postkomunistických krajín sa so svojou minulosťou ako-tak vyrovnala, ale Slovensko je iné. Dodnes sa nevieme vyrovnať s vlastnou fašistickou minulosťou. Áno, Tisa odsúdili a popravili, ale tisíce fašistov, gardistov a arizátorov sa potichu vytratili do úzadia, aby o pár rokov neskôr hrdo obliekli komunistické kabáty.
A komunisti tu napáchali nemenej škôd ako fašisti. Po roku 1989 síce prišla demokracia a sloboda – ale nie spravodlivosť. Opäť sa tisíce eštebákov, aparátčikov a inej hávede potichu vpili do bežného života – s krvou na rukách a nakradnutým majetkom. Nikto nešiel pred súd, nikto nešiel do väzenia. Hneď po revolúcii sa moci chopili pohrobkovia bývalého režimu – v nových oblekoch a s nepokrytou drzosťou si hovorili demokrati.
Mečiarovci a ich kumpáni túto krajinu rozkradli a priviedli na pokraj morálneho, ekonomického aj politického kolapsu. Kradlo sa, ako by sa nechumelilo, vraždilo sa – a spravodlivosť na pár rokov odišla na dovolenku. V roku 1998 bol Mečiar politicky porazený a začala sa aká-taká demokratizácia, predovšetkým však taká dôležitá integrácia do európskych štruktúr. Z Mečiarovej bandy bolo pár ľudí obvinených, zopár sa stiahlo z verejného života, zopár záhadne zomrelo – ale pred súdom nestál de facto nikto zo zodpovedných. Dodnes.
No a potom prišiel Fico a jeho mafia, ktorá túto krajinu zrejme definitívne dorazí. A dnes už nikto ani vážne neverí, že niekedy niekto z nich stane pred súdom.
Na Slovensku je spravodlivosť nielen slepá – ale aj hluchá, po mŕtvici, na vozíku so zlomenými rukami.
Ale možno by sme sa mali prestať tváriť, že za to všetko môžu len politici, skorumpovaní sudcovia či eštebáci. Možno je načase priznať si, že problém je hlbší. Že tu nejde len o rozkradnutý štát či nefunkčné súdnictvo. Že máme problém my sami – ako spoločnosť, ako kultúra.
Slováci totiž nikdy neniesli plnú zodpovednosť za svoj osud. Celé generácie sme žili pod niekoho mocou – pod Uhorskom, pod Viedňou, pod Budapešťou, pod Prahou, pod Moskvou... Vždy nás niekto “bačoval”, a my sme sa buď prispôsobili, alebo frflali, ale skutočné rozhodovanie sa dialo inde. Sloboda prišla zvonka – nikdy sme si ju sami nevybojovali. A keď aj prišla, zvykli sme si, že aj zodpovednosť môžeme zase hodiť na niekoho iného.
A tak sa z tejto historickej pohodlnosti stala naša druhá prirodzenosť. Vyhováranie sa je národný šport. Za všetko môžu Maďari, Česi, komunisti, kapitalisti, Brusel, Židia, Soros, cigáni, Američania, hocikto – len nie my. Vždy máme pripravenú výhovorku, vždy máme nejaké "ale". Nikto za nič nemôže, každý je len obeť. Aj ten, čo arizoval. Aj ten, čo donášal. Aj ten, čo rozkrádal štát. Veď všetci len "robili, čo museli".
Slovensko si nikdy nevybudovalo silnú morálnu elitu. Nemáme hlboko zakorenenú tradíciu osobnej cti, občianskej statočnosti ani schopnosti niesť následky svojich rozhodnutí. Naše školstvo neučí charakter, ale poslušnosť. Naše dejiny sú skôr dejinami prežívania než hrdinstva. A keď už sa niekto ozve, radšej ho umlčíme, vysmejeme alebo podozrievame, že "si za to určite niečo vypýta".
Spravodlivosť je totiž nepríjemná vec. Znamená pozrieť sa pravde do očí. Znamená pomenovať veci pravým menom. Znamená niekoho postaviť pred súd, niekoho odsúdiť a niekomu sa ospravedlniť, že mu bolo ukrivdené. A to je na nás priveľa. My chceme pokoj. Klid na práci. A hlavne, aby to za nás vyriešil niekto iný.
