Siedmy október 2023. Dátum, ktorý sa navždy zapísal do dejín Izraela ako deň najhoršieho teroristického útoku, aký krajina zažila. Pre mnohých ľudí vo svete je to udalosť, ktorú poznajú z titulkov správ. Pre nás, ktorí sme v ten deň boli v Izraeli, je to však niečo úplne iné — osobná spomienka, hlboko vrytá do pamäti. Dva roky po tom osudnom dni si veľmi živo spomínam, ako to celé začalo a ako vyzerali tie prvé hodiny a dni.
Ráno sirén a neuveriteľných správ
Bývame s priateľkou v Petah Tikve. Ráno 7. októbra nás zobudili sirény, asi okolo pol šiestej. Rozospatý som jej povedal, že to budú sirény v diaľke, že poplach nie je priamo v našom meste, a otočil som sa na druhý bok. Po rokoch života v Izraeli si človek na raketové útoky do určitej miery zvykne.
O pol hodiny neskôr sa však sirény spustili znova. Priateľka ma zobudila a ukázala mi video na telefóne: skupina teroristov v kuklách na korbe bielej dodávky jazdí ulicami Sderotu a strieľa na policajnú hliadku. Ten obraz bol absurdný a neskutočný. Ešte stále sme však netušili celý rozsah toho, čo sa deje. Ja som si myslel, že to bude asi nejaký ojedinelý incident a že v dobe kedy to video pozeráme už bude určite situácia pod kontrolou. To som sa ale strašne mýlil…
Na sociálnych sieťach sa začali objavovať ďalšie videá a statusy, ktoré tvrdili, že teroristi útočia aj v iných mestách. Oficiálnych informácií bolo málo, chaos a zmätenie obrovské. Až okolo ôsmej či deviatej ráno začali prichádzať prvé správy — často protichodné — o masívnom útoku Hamasu z Gazy. Úrady odporučili obyvateľom zostať doma a nevychádzať. To sme aj urobili. Pozamykali sme dvere, zatvorili okná a sledovali dostupné informácie, a čakali čo bude ďalej.
Strach, šok a improvizácia
Prvý deň bol totálny chaos. Nikto presne nevedel, čo sa deje, ani kam až teroristi prenikli. Bola tu reálna obava, že môžu doraziť až k nám. Bola to zvláštna zmes pocitov: šok, zúfalstvo, strach, ale aj akési odhodlanie. Nemáme doma strelné zbrane, tak sme si aspoň pripravili nôž. Dnes to znie zvláštne, možno až smiešne, ale v tej chvíli to bolo jediné, čo sme mohli spraviť a smiešne nám to vôbec nepripadalo. Snažili sme sa spojiť s rodinou a blízkymi a uistiť sa že sú v poriadku a v bezpečí.
Popri sledovaní správ sme pripravovali evakuačné veci a premýšľali, ako aspoň provizórne zabarikádovať byt, keby došlo k útoku. Paradoxne sme sa s priateľkou v jednom momente aj zasmiali: môj otec bol u nás na návšteve a večer pred útokmi odletel späť na Slovensko. Len ťažko si viem predstaviť, o koľko ťažšie by bolo prežiť tie dni, keby s nami ostal uviaznutý.
Ulice plné tiel a pomalé preberanie kontroly
Nasledujúce dni boli ako zo zlého sna. Informácie o rozsahu útoku prichádzali len postupne a bolo ťažké uveriť tomu, čo sa dialo. Na uliciach ležali telá zavraždených ľudí. Polícia a armáda sa snažili prevziať kontrolu, ale trvalo to niekoľko dní. Každá nová správa odhaľovala ďalšiu vrstvu hrôzy.
Keď sa situácia začala postupne stabilizovať a armáda znovu ovládla väčšinu územia, prvým impulzom bolo pomôcť. Spolu s ďalšími sme začali zvážať jedlo a vybavenie vojakom. Každý sa snažil prispieť, ako vedel. Mnohí sa dobrovoľne hlásili do služby. Strach a šok začalo striedať odhodlanie a pocit jednoty tvárou v tvár niečomu, čo sme všetci brali veľmi vážne. Všetkým bolo jasné, že toto nie je „ďalšia“ eskalácia. Toto bol zlom.
Dva roky potom
Dnes, po dvoch rokoch, sú tie spomienky stále veľmi živé. Na jednej strane čas urobil svoje — život pokračuje ďalej, ako vždy. Na druhej strane je to niečo, čo v človeku zostane navždy, tie obrazy hrôz a barbarstva sa mi vracajú v nočných morách dodnes. Zmenil sa spôsob, akým vnímam bezpečie, ako čítam správy. Zmenila sa aj atmosféra v spoločnosti. Ten deň a nasledujúce týždne boli pre Izrael šokom, z ktorého sa krajina dodnes celkom nespamätala.
Postupne, ako sa odhaľovali detaily útoku a vypočuli sme si svedectvá záchranárov, prišli popri smútku aj hnev a túžba po spravodlivosti. Mnohé obrazy z tých dní sa vryli do pamäti tak hlboko, že ich už asi nikdy nevymažem.
Fakty, na ktoré sa nesmie zabudnúť
V ten deň zahynulo približne 1 200 ľudí, medzi nimi ženy, deti, starí ľudia aj preživší holokaustu. Došlo k nepredstaviteľným ukrutnostiam — od upaľovania detí zaživa cez znásilňovanie až po dekapitácie motykami. Útoky nepáchali len členovia Hamasu, ale na vraždení a znásilňovaní sa podieľali aj tisíce obyvateľov Gazy, ktorí cez hranice vtrhli do izraelských miest a kibucov. Pre mnohých Izraelčanov bola táto skutočnosť šokom: nešlo len o organizovaný teroristický útok, ale o masové pogromy páchané so zúrivosťou a nenávisťou, ktorú si dovtedy len málokto vedel predstaviť.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
