1. Ben Nitay: Americké roky, americká mentalita
Predtým než sa Benjamin Netanjahu stal najdlhšie slúžiacim premiérom Izraela, vystupoval v amerických televíznych debatách pod menom Ben Nitay. Bol mladý, sebavedomý a výrečný. Pre Američanov bolo jeho rodné meno zložité na výslovnosť – a zároveň chcel oddeliť svoj verejný imidž od mena, ktoré nieslo ťažké izraelské konotácie. Nešlo len o praktické zjednodušenie: bolo to prvé gesto človeka, ktorý sa vždy vedel prispôsobiť médiám, politickému prostrediu a mentálnym mapám publika.
Netanjahu prišiel do USA už ako tínedžer, keď sa jeho otec, historik Benzion Netanjahu, zamestnal v univerzitnom prostredí. Študoval na strednej škole v Pensylvánii, neskôr na MIT, kde získal bakalársky titul v odbore architektúra a magisterský z manažmentu. Vzdelaný, brilantný a ctižiadostivý – v americkom prostredí si osvojil nielen jazyk, ale aj spôsob komunikácie: sebaprezentáciu, rétorickú ostrosť, ideologickú konzistentnosť. Vystupoval v televízii ako expert na terorizmus – už vtedy s dôrazom na nutnosť sily, preventívnych zásahov a nulovej tolerancie k nepriateľom Izraela. Tento diskurz bol v americkom pravicovom prostredí rezonujúci, najmä po zlyhaní Carterovej politiky voči Iránu a nastupe Ronalda Reagana.
Netanjahu nielen absorboval americké spôsoby komunikácie, ale naučil sa aj to, ako funguje politická mobilizácia, ako sa buduje sieť spojencov, a ako sa dá marketingom formovať realita. Toto poznanie si neskôr preniesol späť do Izraela – krajiny s iným temperamentom, ale podobne formovateľnou verejnou mienkou.
Jeho diplomatické pôsobenie v 80. rokoch – najprv ako zástupca veľvyslanca vo Washingtone, neskôr ako izraelský veľvyslanec pri OSN – mu dalo ďalšiu príležitosť budovať kontakty s americkými konzervatívnymi politikmi a think-tankmi. Práve v tomto období sa zrodil Netanjahu ako mediálna hviezda: charizmatický rečník, ktorý vedel brilantne útočiť, ale málokedy ustupoval. Jeho vystúpenia boli plné morálneho presvedčenia, ale zároveň silne taktické – v pozadí sa vždy skrýval cieľ: vyhrať, získať podporu, vybudovať si pozíciu.
Zaujímavé je, že práve tu vzniká aj jeho vzťah k americkej republikánskej strane, ktorý neskôr vyvrcholí takmer osobným spojenectvom s Donaldom Trumpom. Netanjahu sa naučil, že vo Washingtone nezáleží len na tom, čo je pravda, ale aj na tom, ako sa príbeh rozpráva – a kto ho počúva. Tento postoj sa stane jedným z jeho najsilnejších politických nástrojov aj zbraní: kontrola naratívu.
Jeho roky v USA tak neboli len epizódou mladého Izraelčana v zahraničí. Boli ideologickým a mediálnym výcvikovým táborom, ktorý formoval jeho ďalšiu kariéru. Namiesto izraelskej priamočiarosti si osvojil americkú sofistikovanosť v PR. Miesto dialógu preferoval presvedčovanie. Miesto kompromisu – víťazstvo.
2. Architekt konfliktu: Netanjahu a polarizácia izraelskej spoločnosti
Benjamin Netanjahu vstúpil na izraelskú politickú scénu ako zjav, ktorý vedel rozprávať ako Američan, ale presne vedel, aké emócie hýbu izraelskou verejnosťou. Jeho vstup do politiky prišiel v čase hlbokých spoločenských premien: ekonomických reforiem, náboženského napätia, ale najmä – pokusov o mierový proces s Palestínčanmi, ktoré rozdeľovali krajinu na dva nezmieriteľné tábory. A Netanjahu vedel, ktorý z nich sa dá efektívnejšie mobilizovať.
V prvej polovici 90. rokov, počas vlády Jicchaka Rabina a po podpise Oslo Accords, sa Netanjahu stavia do čela ostrej opozície. Jeho rétorika je tvrdá, emocionálne nabitá a miestami hraničí s podnecovaním. V roku 1995 sa zúčastňuje protestných zhromaždení, kde sa na pódiách objavujú transparenty s Rabinom v nacistickej uniforme. Hoci Netanjahu nikdy tieto obrazy priamo nevytváral, ani ich z pódia neodsúdil. Jeho prítomnosť a mlčanie boli vyhodnotené ako tiché povzbudenie – a vytvárali atmosféru, v ktorej bola predstava "zradcu národa" čoraz akceptovateľnejšia.
V novembri 1995 Jicchak Rabin umiera po atentáte izraelského ultranacionalistu Jigal Amira. Izrael sa ocitá v šoku. V tej chvíli Netanjahu mlčí – nie zo súcitu, ale z taktiky. Jeho kariéra tým nestráca, práve naopak. V nasledujúcich voľbách v roku 1996 poráža Šimona Peresa a stáva sa najmladším premiérom v histórii štátu Izraela. Do úradu vstupuje na vlne podozrievania, hnevu a strachu – emócií, ktoré sám pomohol vybičovať.
Tým sa začína nový politický štýl, ktorý Izrael dovtedy nepoznal. Nie štýl kompromisov a snahy o jednotu, ale štýl permanentnej kampane, v ktorej sa protivník neberie ako politický súper, ale ako existenčná hrozba. Netanjahu si osvojil taktiku rozdeľovania spoločnosti na „my“ a „oni“ – a tento rámec používal podľa potreby: sekulárni vs. nábožní, ľavica vs. pravica, židia z východnej Európy vs. židia z Orientu, Tel Aviv vs. periferia, a neskôr aj Izraelčania vs. „deep state“, sudcovia, novinári, či dokonca Mosad.
Tento štýl politickej mobilizácie prinášal výsledky. Kým jeho predchodcovia sa usilovali o to, aby Izraelčania mohli existovať v spoločnom príbehu, Netanjahu pochopil, že ak existuje dostatok strachu a hnevu, spoločnosť nemusí byť jednotná – stačí, ak je dosť rozdelená na to, aby vždy ovládol tú väčšiu polovicu.
Polarizácia, ktorá začala jeho rétorikou v 90. rokoch, sa nikdy nestratila. Naopak, v každom ďalšom období ju prehlboval. Namiesto snahy o upokojenie vášní pracoval na tom, aby sa každé rozhodnutie v krajine stalo kultúrnou a ideologickou vojnou. Výsledkom je dnešný Izrael – krajina, kde každý volič pozná nielen „koho volí“, ale aj koho nenávidí.
3. Radikalizácia Likudu: z národno-liberálnej strany k extrémizmu
Keď Menachem Begin v roku 1977 viedol stranu Likud k historickému víťazstvu, bola to revolúcia. Po troch desaťročiach dominancie Strany práce (Mapaj) nastúpila k moci pravica, ktorá reprezentovala nie len ideologický posun, ale aj spoločenskú zmenu: východní Židia (mizrachim), náboženské vrstvy a periféria krajiny získali konečne politické zastúpenie. Begin bol síce tvrdý nacionalista, ale zároveň verný demokracii, právnemu štátu a ochotný k ťažkým kompromisom – ako keď podpísal mier s Egyptom a vyprázdnil Sinaj.
Likud tej doby bol pestrou koalíciou: nacionalisti, ekonomickí liberáli, tradicionalisti aj pragmatickí štátnici. Začiatkom 90. rokov sa v strane stále pohybovali osobnosti ako Dan Meridor, Benny Begin (Beginov syn), alebo Micah Goodman – ľudia, ktorí mali ideologické názory napravo, ale boli viazaní rešpektom k demokratickým inštitúciám.
Príchodom Benjamina Netanjahua sa táto rovnováha začína meniť.
Netanjahu si uvedomil, že ak chce ovládnuť Likud a udržať si ho dlhodobo, musí posilniť svoju pozíciu tak, aby sa strana stala nástrojom jeho vôle, nie fórum pre rôznorodé prúdy. Postupne vytláčal, zosmiešňoval alebo marginalizoval tých, ktorí ho kritizovali, aj keď išlo o veteránov strany. V rokoch 2000–2010 sa z Likudu vytrácajú takmer všetky umiernené hlasy – a tí, ktorí zostávajú, mlčia alebo sa prispôsobia.
Paralelne s tým sa mení aj izraelská spoločnosť. Po druhej intifáde (2000–2005) sa verejnosť výrazne posúva doprava. Vzrastá nedôvera k Palestínčanom, skepticizmus voči mierovým procesom a ochota podporiť tvrdšie bezpečnostné opatrenia. Netanjahu túto náladu nielen zachytáva, ale ďalej ju radikalizuje: upozorňuje na demografickú hrozbu izraelských Arabov, spochybňuje lojalitu sudcov, podsúva podozrenie voči ľavicovým médiám a systematicky útočí na inštitúcie, ktoré ho kritizujú – či už ide o armádu, Mossad, súdy alebo políciu.
Jedným z kľúčových momentov, ktorý ukázal, ako dokáže Netanjahu premeniť pragmatickú bezpečnostnú stratégiu na politickú kartu, bolo rozšírenie osád nad rámec dohod z roku 2005. Sassonova správa z marca 2005 odhalila, že štátne agentúry diskrétne financovali a legalizovali desiatky nelegálnych osadníckych mimovládnych blokov . Spočiatku to mali byť strategicky významné body, no neskôr sa stali stálym voličským benefitom pre pravicovo-náboženské voličské tábory. Fakt, že vláda povolila 6 000 až 8 000 nových bytov len v tom roku , posunul otázku osád z dočasnej mierovej taktiky do pevnej politickej agendy. Odvtedy sa osady stali symbolom jeho prístupu: bez ohľadu na medzinárodné odsúdenie či dopad na mierový proces, práve táto politika mu zabezpečila stabilné voličské jadro – najmä medzi krajnou pravicou a ultraortodoxnými.
Zlom prichádza po roku 2019, keď čelí obžalobám z korupcie, podvodu a zneužitia dôvery. Vtedy už nejde len o ideológiu – ide o prežitie. Netanjahu, pod tlakom justičného systému, rozpúšťa posledné zvyšky ideologickej zdržanlivosti a uzatvára spojenectvá s postavami, ktoré by predchádzajúce generácie Likudu považovali za neprijateľné: s rasistickými kahanistami ako Itamar Ben-Gvir, teokratickými vizionármi ako Bezalel Smotrich či s ultraortodoxnými stranami požadujúcimi náboženský monopol.
Likud sa tým mení z „štátotvornej pravice“ na stranu loajality voči jednému mužovi, a jej ideologický profil sa dramaticky posúva. Zo strany, ktorá kedysi urobila mier s Egyptom a oslavovala právny štát, sa stáva strana, ktorá navrhuje zničiť Najvyšší súd, dať rabínom väčšiu moc nad legislatívou, a kriminalizovať niektoré formy občianskeho protestu.
Politická mapa sa posúva s ňou. Kým v 90. rokoch bol súboj medzi ľavicou (Strana práce, Merec) a pravicou (Likud, Národná únia) relatívne vyrovnaný, dnes je izraelská ľavica prakticky vymazaná. Niekdajší dominujúci tábor je zredukovaný na niekoľko mandátov, zatiaľ čo pravica – vrátane extrémistov – dominuje Knessetu. A hoci v krajine naďalej žije množstvo sekulárnych a umiernených občanov, ich reprezentácia v parlamente je zúfalá.
Netanjahu túto premenu nespôsobil sám. Ale pochopil, kam sa dá až zájsť, ak odstránite zábrany. A šiel presne tam.
4. Sára: žena za mužom, tieň nad krajinou
Keď sa Benjamin Netanjahu v roku 1991 oženil so psychologičkou Sarou Ben-Artzi, málokto tušil, že nejde len o manželský zväzok, ale aj o zrodenie politického tandemu. Sara Netanjahu nikdy nezastávala žiadnu verejnú funkciu – a predsa mala v politickom živote krajiny nespočetnekrát de facto viac moci než niektorí ministri.
V izraelskej politike je zriedkavé, aby manželský partner zohrával takú viditeľnú a kontroverznú úlohu. Sara sa od začiatku netajila svojím vplyvom na Netanjahua – hovorila mu, komu má veriť, koho má vymeniť, s kým sa má stretnúť. Počas rokov sa v politickom prostredí ustálila fráza „čo chce Sara, to bude“. Tento vplyv však nie je len interným folklórom – opakovane sa objavujú svedectvá o jej zasahovaní do politických nominácií, výmen v štátnej správe, a dokonca aj do personálnych rozhodnutí v bezpečnostných zložkách.
Za múrmi rezidencie premiéra sa roky odohráva psychologické divadlo, ktoré má ďaleko od protokolárnej dôstojnosti: výbuchy hnevu, šikanovanie zamestnancov, hysterické výlevy – niektoré z týchto incidentov skončili súdnymi žalobami, iné dohodami o mlčanlivosti. V roku 2019 bola Sara právoplatne odsúdená za zneužitie verejných prostriedkov – konkrétne za objednávanie luxusného jedla v hodnote desiatok tisíc šekelov, hoci rezidencia mala vlastného kuchára. Symbolické pokuty, ktoré dostala, neboli ani zďaleka tak dôležité ako morálny signál, ktorý vyslala spoločnosti: že pravidlá neplatia pre každého rovnako.
Pre verejnosť sa stala stelesnením arogancie a odtrhnutosti od reality. Mnohé jej kauzy – od smiešnych po desivé – prešli do folklóru. Jej meno sa však objavuje aj tam, kde už ide do tuhého: podľa niektorých svedectiev bola kľúčovým faktorom pri odmietnutí niektorých kompromisov, keď mal Netanjahu šancu vyhnúť sa extrémistickej koalícii – údajne preto, že nechcela, aby sa manžel vzdal premiérskeho postu za cenu výmeny vo vláde.
Jej osobnosť pôsobí ako zosilňovač Netanjahuových tendencií: posadnutosť lojalitou, paranoja, nedôvera voči inštitúciám, dehumanizácia oponentov. Čo je však možno najdesivejšie, je jej pozícia mimo akýchkoľvek právnych alebo verejných kontrolných mechanizmov. Nie je volená, nie je zodpovedná, nie je obmedzená protokolom – a predsa rozhoduje.
Na izraelskú demokraciu tak dopadá zvláštna tieňová vláda, v ktorej jeden muž s postupujúcou izoláciou a obžalobou čoraz viac spolieha na najbližší kruh – a v jeho centre stojí ona.
Niektorí jej vplyv bagatelizujú, iní ho považujú za toxický. No všetci sa zhodnú na jednom: žiadna iná „first lady“ nemala na izraelskú politiku taký trvalý a rozporuplný vplyv.
5. Koalícia bez bŕzd: keď ide o všetko, pravidlá neplatia
Keď Benjamin Netanjahu v roku 2022 opäť zostavoval vládu, ocitol sa v situácii, akú predtým nezažil. Už nešlo o ideologický boj pravice proti ľavici, ale o osobný boj o politické prežitie. S prebiehajúcimi súdnymi procesmi, rastúcou izoláciou v politickom strede a eróziou vlastnej legitimity v očiach časti verejnosti, urobil rozhodnutie, ktoré definitívne zlomilo akékoľvek predstavy o „štandardnom Netanjahuovi“ – uzavrel pakt s extrémistami, ktorých by ešte pred dekádou ani nepustili do budovy Knessetu.
Do koalície priviedol Itamara Ben-Gvira, kedysi marginalizovaného žiaka rasistu Meira Kahaneho, ktorý bol ešte v roku 2007 považovaný za nevoliteľného radikála. Ben-Gvir je dnes ministrom národnej bezpečnosti. Rovnako Bezalel Smotrich, líder ultranacionalistickej strany Náboženský sionizmus, dostal pod kontrolu ministerstvo financií aj civilnú správu na Západnom brehu – čím prakticky dostal kľúče od okupácie.
Netanjahu vedel, s kým má tú česť. Vedel, čo títo ľudia hovoria o Araboch, o súdoch, o sekulárnom školstve. Vedel, že ich ideológia je nezlučiteľná s hodnotami demokratickej spoločnosti. A predsa sa rozhodol, že radšej zničí kormidlo, než by pustil loď z rúk.
Táto koalícia bola od začiatku výbušná. Nová vláda sa netajila tým, že chce zmeniť tvár izraelskej demokracie: oslabiť právomoci Najvyššieho súdu, umožniť parlamentu prehlasovať súdne rozhodnutia, zasiahnuť do nezávislosti prokuratúry, posilniť náboženské inštitúcie a obmedziť občianske práva menšín. Reformy boli prezentované ako "náprava rovnováhy medzi mocami", ale verejnosť ich čítala jasne: ide o súdnu revolúciu na mieru jedného obžalovaného.
Výsledok? Masové protesty, desaťtisíce ľudí v uliciach týždeň čo týždeň, bezprecedentné ostré vyhlásenia bývalých generálov, pilotov, akademikov, podnikateľov i prezidenta štátu. Armáda varovala pred rozkladom jednoty. Štátne inštitúcie kolabovali pod tlakom nedôvery. A Netanjahu? Hral o čas. Lavíroval, cúval, útočil. V pozadí však stále platilo: držím sa pri moci, lebo ak padnem, padne aj ochranný štít pred spravodlivosťou.
Túto vládu nespája žiadna jednotná vízia krajiny. Spája ich len dohoda: každý dostane to svoje, pokiaľ podrží premiéra. Ultraortodoxní si vynucujú výnimky zo zákonov, rozpočty pre svoje školy a pokračovanie výnimky z vojenskej služby. Osadnícki lídri získavajú legálny status pre nelegálne outposty. Kahanisti majú voľnú ruku pri šikanovaní Arabov a demonštrantov. A Netanjahu má to, čo potrebuje najviac – čas a kontrolu.
Je to vláda bez bŕzd a bez hanby. A hoci sa Netanjahu ešte stále snaží udržať si povesť „západného štátnika“ v zahraničí, doma už dávno nie je premiérom všetkých Izraelčanov. Je lídrom sekty, ktorú sám vytvoril.
Záverom treba dodať, že tento text sa zámerne sústreďuje na menej známe, často problematické aspekty života a kariéry Benjamina Netanyahua – tie, ktoré pomáhajú pochopiť jeho dnešné konanie aj polarizujúci vplyv na izraelskú spoločnosť. No napriek všetkému spomenutému nemožno ignorovať jeho nesporné kvality. Netanyahu je brilantný rečník, stratég a mimoriadne schopný diplomat, ktorého vplyv na zahraničnú politiku Izraela je neprehliadnuteľný. Dokáže lavírovať medzi svetovými veľmocami – USA, Čínou, Indiou, Nemeckom či štátmi Latinskej Ameriky – s kombináciou tvrdého realizmu, šarmu a ekonomických ponúk. Zásadné ekonomické reformy, ktoré presadil ako minister financií v rokoch 2003–2005, dodnes patria k jedným z pilierov izraelského hospodárskeho úspechu. A hoci jeho politický štýl rozdeľuje, jeho schopnosť prežiť v mimoriadne nestabilnom politickom prostredí a udržať sa na vrchole viac než dekádu je svedectvom neobyčajného politického inštinktu. Tento kontrast je pre Netanyahua príznačný – a práve preto je dôležité vidieť celý obraz.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
