Na Slovensku sa o antisemitizme hovorí málo, a keď už, tak najčastejšie v minulom čase – akoby to bola kapitola, ktorú sme dávno uzavreli. Realita je však iná. Antisemitizmus na Slovensku nezmizol, len sa stal tichým folklórom. Nie je otvorený, agresívny či militantný, ale zato hlboko zakorenený, spoločensky akceptovaný a často nevedomý.
Mnohí Slováci veria v stereotypný obraz Žida – ako bohatého, vypočítavého alebo skrytého manipulátora. Nie preto, že by nenávideli, ale preto, že takto sa o Židoch na Slovensku rozpráva už celé generácie. Antisemitské predstavy sa prenášajú v jazyku, vtipoch, v rozprávaniach o „tých hore“ – a málokto sa pri tom vôbec pozastaví. Aj ľudia, ktorí by sa inak nikdy neodvážili použiť rasové nadávky, nemajú problém šíriť predsudky o Židoch ako o „tých, čo ovládajú svet“.
Korene tohto javu siahajú hlboko – od uhorských čias cez propagandu Slovenského štátu až po mlčanie počas komunizmu. Slovensko sa nikdy poriadne nevyrovnalo so svojím antisemitizmom – postupne ho premenilo na tichú, neviditeľnú súčasť kultúrneho podvedomia a každodenného folklóru.
Dnes sa úprimný antisemitizmus objavuje najmä v sofistikovanej podobe – ako „kritika Izraela“, „boj proti elitám“ či ako internetový cynizmus. No aj dnes sa stále nájdu poctiví, kovaní fašisti, neonacisti a ľudáci – takých je na Slovensku, žiaľ, stále neúrekom. Ich názory sú čoraz častejšie brané ako relevantné alebo aspoň spoločensky akceptované. A práve v tejto hranici medzi ľahostajnosťou a nevedomosťou antisemitizmus prežíva.
Kým sa o ňom nezačne hovoriť ako o reálnom probléme – nie ako o pozostatku minulosti – zostane súčasťou nášho folklóru. Rovnako ako staré piesne, len s oveľa temnejším refrénom.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
