Na úvod si povedzme, že v princípe na progresívnych ideách nie je nič zlé. Sám sa považujem za liberálneho demokrata a sú mi blízke témy LGBTI, diverzity či ženských práv.
V ideologickej rovine tam problém nevidím. Problém nastáva až pri ich aplikácii na realitu.
Na jednej strane progresívna ľavica zanietene bojuje za práva menšín – obzvlášť afroamerickej komunity v USA, za práva LGBTI komunity, za práva žien, slobodu slova a vierovyznania…
Zároveň však nekriticky obdivuje režimy a krajiny, ktoré paradoxne všetky tieto hodnoty otvorene odmietajú.
Úplne špecifický je prípad Palestíny, ktorá má v ich videní sveta až magické postavenie – úplná Narnia, stelesnenie utláčaných nevinných obetí bieleho kolonializmu, rasizmu a nadradenosti.
Zatiaľ čo v realite je v Palestíne každý homosexuál obesený na najbližšej pouličnej lampe, často rukou vlastnej rodiny. Ženy majú status majetku – rovnako ako ťava alebo auto – a o nejakej diverzite sa tam vôbec hovoriť nedá. Žid, kresťan či budhista je tam okamžite chodiaca mŕtvola (okrem turistov a aktivistov, samozrejme). V mnohých moslimských krajinách je dokonca dodnes bežné otroctvo. Áno, počuješ správne – otroctvo.
Vieš, kde má LGBTI komunita nadštandardné práva aj v porovnaní s mnohými európskymi krajinami? V Izraeli.
Vieš, kde žije rôznorodá spoločnosť, v ktorej vedľa seba žijú a pracujú Židia, kresťania, moslimovia, Ázijci, čierni, bieli a hnedí bez rozdielu? V Izraeli.
Vieš, kde majú ženy práva progresívnejšie než vo väčšine európskych krajín? V Izraeli.
Vieš, kde je demokracia a všetky možné slobody moderného sveta? V Izraeli.
A vieš, ktorú jednu jedinú krajinu a národ progresívna ľavica programovo nenávidí a neustále kritizuje? Áno, je to Izrael.
A prečo je to tak? Odpoveď je jednoduchá aj bolestivá. Progresívna ľavica si vybudovala vlastnú hierarchiu obetí – čím viac bodov máš v tabuľke „utláčanosti“, tým viac si chránený pred kritikou. Palestínci? Tmaví, chudobní, moslimovia, proti Izraelu – jackpot. Že pritom sami utláčajú iných? To sa do tabuľky nepíše.
Ďalší dôvod je bezpečný ventil hnevu. Útočiť na Izrael je povolené – je to západná, silná a technologicky vyspelá demokracia, takže kritika sa dá zabaliť do slov ako „antisionizmus“ a „boj proti kolonializmu“. Skúste si však rovnakým tónom kopnúť do Iránu, Saudskej Arábie či Palestíny za porušovanie práv žien alebo popravovanie gejov. V momente dostanete nálepku islamofóba a rasistu.
Tretím faktorom je romantizácia odporu – starý dobrý „noble savage“ syndróm. V ich predstavách sú militanti s kalašnikovom v ruke a maskou na tvári odbojári proti zlu. Nevadí, že za rohom bijú ženy, indoktrinujú deti a vešajú oponentov. V obraze na Instagrame to vyzerá heroicky a zdieľateľne.
A nesmieme zabudnúť na úplnú neznalosť reality. Mnohí západní aktivisti nikdy nevkročili do moslimskej krajiny, nikdy nehovorili s disidentom z Teheránu ani s gejom z Gazy. Realitu poznajú z TikToku a z prednášok na univerzite, kde sa „kultúrna špecificita“ prednáša ako ospravedlnenie pre šaríu a otroctvo.
Výsledok? Ľudské práva sa stali niečím, čo sa uplatňuje selektívne. Nezáleží na tom, ako sa k ženám, gejom alebo menšinám správaš – pokiaľ máš správny politický príbeh a nepriateľa menom Západ, si automaticky v klube dobrých. A tak sa z obhajcov univerzálnych hodnôt stali ideologickí turisti, ktorí na jednu nespravodlivosť kričia z plných pľúc a na inú – často oveľa horšiu – sa pozerajú cez prsty.
A tu sa dostávame k pointe, ktorá by bola v každej inej ére banálna, ale dnes znie ako rúhanie: progresívna ľavica bojuje za univerzálne hodnoty, no zároveň ich aplikuje selektívne. Pri posudzovaní „západného zla“ platí prísna morálna optika, pri hodnotení islamského sveta zrazu nastupuje akademická antropológia: „No ale oni majú inú kultúru, iné historické skúsenosti, iný kontext.“
Preložené: keď robí niečo zlé Amerika alebo Izrael, je to neospravedlniteľné. Keď to robí Irán alebo Hamas, je to „zložité“.
Dôvody sú viacvrstvové. Je tu generačné dedičstvo postkoloniálnej viny, ktorá sa od 60. rokov premenila na reflex, že „utláčaný“ má vždy morálne právo — a v očiach západnej ľavice je moslimský svet večným utláčaným. Je tu aj politická kalkulácia: arabsko-moslimská menšina v Európe či USA je veľká a hlasná, a progresívne strany nechcú prísť o jej podporu. A napokon je tu emocionálna ilúzia romantickej revolúcie — predstava, že bojovníci s kufijou na krku sú tí poslední hrdinovia proti impériu.
A treba dodať, že tento obraz nie je výsledkom len naivity, ale aj premyslenej stratégie. Bohaté moslimské krajiny ako Katar štedro financujú „progresívne“ vzdelávanie a inštitúcie na Západe, zatiaľ čo doma hostia šéfov najväčších teroristických skupín a porušujú prakticky všetky ľudské práva, ktoré existujú. Nie je to rozpor — je to záměr.
Problém je, že táto optika ignoruje realitu: v mnohých moslimských krajinách sa ženy bijú za práva, ktoré my považujeme za samozrejmosť, homosexuáli riskujú život a otroctvo je ešte stále faktom, nie metaforou. Prehltnúť to len preto, že „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“, nie je morálna zásada. Je to obyčajná slepota.
A možno práve preto tí demonštranti so zaviazanými očami nie sú len metafora, ale presný portrét — ochotne si ich zaviazali sami, lebo realita by im rozbila ich dokonale jednoduchý svet, v ktorom dobro a zlo majú len dve farby.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
