Žiadna armáda nie je dnes verejne tak odsudzovaná ako Izraelské obranné sily (IDF). A predsa, za zatvorenými dverami nie je takmer žiadna iná tak podrobne študovaná. Západní generáli a obranní predstavitelia pravidelne žiadajú brífingy, prístup k izraelskej doktríne a taktike a usilujú sa o spoluprácu v oblasti výcviku či technológií. Tieto snahy pretrvávajú aj v čase, keď ich politickí kolegovia vydávajú vyhlásenia plné morálneho rozhorčenia a odsúdenia. Tento rozpor nie je len dvojitý meter – odhaľuje hlbší rozkol medzi politickým vnímaním a vojenskou realitou, medzi vonkajšou rétorikou a vnútorným porozumením, medzi ilúziou a skúsenosťou.
Od začiatku vojny v Gaze Izrael hostil desiatky zahraničných delegácií. Vojenskí dôstojníci a obranní činitelia sledovali izraelské operácie zblízka. Pýtali sa technické otázky o cieliacich procesoch, koordinácii medzi letectvom a pozemnými silami, integrácii spravodajských informácií v reálnom čase a o tom, ako jednotky rozlišujú medzi civilistami a bojovníkmi v palbe. Niektorí sa o pár týždňov vracajú, aby formalizovali spoluprácu v oblastiach ako boj s tunelmi, záchrana rukojemníkov či minimalizácia civilných obetí. Medzitým ich politickí kolegovia prednášajú naučené frázy o zdržanlivosti, proporcionalite a ochrane civilistov – často úplne odtrhnuté od operačnej reality, o ktorej boli práve informovaní.
Nejde len o politickú nekonzistentnosť. Je to strategická disonancia. Vojna nikdy nie je čistá. Mestsko-gerilový boj proti hybridnému nepriateľovi, ktorý sa úmyselne skrýva medzi civilistami, patrí k najzložitejším výzvam, akým dnes čelia demokratické štáty. A predsa je verejná debata často ovládaná očakávaniami dokonalosti, ktoré nedokáže splniť žiadna armáda. V mnohých hlavných mestách prevláda politické herectvo nad profesionálnym porozumením.
V Gaze Hamas vybudoval viac než 480 kilometrov opevnených tunelov pod civilnou infraštruktúrou. Z nemocníc, škôl a mešít operuje zámerne – nie z núdze. IDF si už na začiatku vojny osvojila jednoduché pravidlo: ak hľadáš tunel, pozri sa pod školu. Ak hľadáš veliteľské stanovište, začni pod mešitou. Ak podozrievaš sklad zbraní, skontroluj pivnicu nemocnice. Nie je to náhoda – je to premyslená taktika. Hamas blokuje evakuácie, umiestňuje veliteľstvá do humanitárnych zón a zajal stovky rukojemníkov. Nie sú to vedľajšie škody vojny – sú to úmyselné prvky stratégie, ktorá má ochromiť demokracie, vyprovokovať odsúdenie a zneužiť civilné utrpenie ako zbraň. Útoky na civilistov nie sú náhodné – sú základom operačného konceptu Hamasu.
Mnohé politické elity reagujú historickými paralelami – spomínajú Mosul, Aleppo, Fallúdžu alebo Raqqu – v domnení, že tieto porovnania sú relevantné. No väčšina týchto konfliktov nezahŕňala protivníka, ktorý úmyselne bráni civilistom opustiť bojovú zónu. Väčšina nemala stovky rukojemníkov rozptýlených po hustej mestskej oblasti. Išlo väčšinou o povstania, nie o teroristické armády s podporou cudzích štátov. Mnohé zasahujúce armády ani nedodržiavali také vysoké štandardy precíznosti a zodpovednosti, aké sa vyžadujú od Izraela. Tieto rozdiely sú podstatné. Ignorovanie ich vedie k chybným analýzam a nerealistickým odporúčaniam.
Tieto dynamiky sa neobmedzujú na Gazu. Podobné taktiky sa objavujú aj inde. Na juhu Sýrie pácha režim Džuláního zverstvá proti drúzskej populácii, pričom sa zároveň skrýva medzi civilistami – presne podľa scenára Hamasu. A predsa len málo medzinárodných hlasov hľadá medzi týmito zločinmi konzistentné paralely. Toto ticho odhaľuje ďalšiu medzeru: neochotu uplatňovať rovnaké štandardy, keď sú politické náklady rozdielne. Odsúdenie mieri najmä na tých, ktorí ho vnímajú. Tí, čo pôsobia mimo dosahu demokratických noriem, často unikajú akejkoľvek kontrole.
Aj keď rastie počet výziev na humanitárnu pomoc, len máloktorý politický líder presadzuje riešenia, ktoré by skutočne zmiernili civilné utrpenie. Egypt stále drží svoju hranicu s Gazou zatvorenú – hoci je jediným susedom Gazy, ktorý nie je zapojený do konfliktu a mohol by okamžite poskytnúť útočisko civilistom. Evakuačné trasy zostávajú zablokované. Dočasné útočisko pre civilistov je politicky možné, no diplomaticky ignorované. Ani jedna významná európska vláda či organizácia OSN nevyvíja trvalý tlak na Káhiru, aby otvorila priechod Rafah alebo vytvorila humanitárnu zónu v pár kilometroch Sinajského polostrova. Namiesto toho sa všetka kritika sústreďuje na Izrael – jediný aktér, ktorý súčasne vedie bojové aj humanitárne operácie v rovnakom priestore. Tento nepomer skresľuje verejné vnímanie aj politické rozhodnutia.
Nie je to prvýkrát, čo demokracie čelili ťažkým rozhodnutiam. Vojny 20. storočia priniesli obrovské obete. Civilné straty boli tragicky vysoké. No zásada ochrany civilistov sa postupne posilňovala – najmä vďaka Ženevským dohovorom po druhej svetovej vojne. Tie sú dnes základom medzinárodného práva. Zakazujú úmyselné útoky na civilistov a vyžadujú, aby sa prijali všetky uskutočniteľné opatrenia na obmedzenie civilných škôd. Ale nevyžadujú dokonalosť – a nezakazujú samotnú vojnu. Ak protivníci zneužívajú civilistov, aby vyvolali odsúdenie a spomalili operácie, zodpovednosť nesú tí, ktorí porušujú právo – nie tí, ktorí sa ho snažia dodržať.
Čísla by sme si mali pripomínať. Dva milióny civilistov zomreli počas Kórejskej vojny – v priemere 50 000 mesačne. Viac než 10 000 bolo zabitých len pri oslobodení Mosulu. Státisíce zahynuli v Iraku a Afganistane. Mnohé mestá boli zrovnané so zemou v boji proti ISIS. Nie sú to len historické poznámky pod čiarou – sú to pripomienky toho, čo vojna vždy znamenala, najmä v husto obývaných oblastiach. Dnes sa však očakáva, že jediná armáda – IDF – dosiahne úspech bez chýb, bez civilných obetí a bez kritiky, aj keď čelí nepriateľovi, ktorý sa ich zámerne snaží spôsobiť.
Napriek tomu sa armády z celého sveta stále usilujú o izraelské know-how. Vznikajú formálne dohody o spolupráci. Dôstojníci cvičia v izraelských zariadeniach. Obranné nákupy sa sústreďujú na izraelské technológie, ktoré vznikli v reálnych bojových podmienkach. Nejde o náhodné styky – ale o struktúrované partnerstvá, založené na uznaní, že podobné vojny môžu čakať aj ich.
Tento text nie je obžalobou všetkých politikov. Mnohí chápu, čo si moderná vojna vyžaduje, a vedia, čomu Izrael čelí. Ani priepasť medzi politikou a armádou nie je jednosmerná. Vojna je napokon nástrojom politických cieľov – a v demokracii ich určujú volení lídri na základe odporúčaní armády. Zároveň si však vojenské velenie musí byť vedomé domácich, medzinárodných a geopolitických mantinelov pri použití sily. Politici nemôžu hovoriť o vojne bez ohľadu na kontext, taktiku, stratégiu či realitu. A armáda zas nemôže ignorovať politické prostredie, ktoré rámcuje jej konanie. Napätie medzi politickým a profesionálnym pohľadom nie je chyba – je to znak demokracie. Ale musí byť založené na pravdivosti, porozumení a obojstrannom rešpekte.
Žiaľ, táto rovnováha sa často stráca. Politici sa príliš často vyhýbajú nepríjemným pravdám. Niektorí prezentujú vojnu ako zo svojej podstaty nespravodlivú. Iní veria, že každému násiliu sa dá vyhnúť diplomaciou. Len málokto prizná, že v extrémnych prípadoch môže byť použitie sily nevyhnutné a zároveň legálne. Takéto vyhýbanie sa pravde demokraciu neposilňuje – oslabuje ju. Zavádza občanov, podkopáva odstrašovanie a dáva protivníkom viac voľnosti.
V Izraeli si podobné ilúzie nemôžu dovoliť. Konflikt sa tu meria na metre. Domy stoja pár stoviek metrov od nepriateľa. Rakety dopadajú v priebehu sekúnd. Tunely menia tylové oblasti na front. Civilné budovy sa zámerne menia na vojenské ciele. To nie je teória – to je každodenná realita.
Siedmeho októbra Hamas zabil 1 200 Izraelčanov – mnohých priamymi zverstvami.
Pri prepočte na populáciu by to zodpovedalo viac než 40 000 Američanom alebo 8 000 Britom zabitým za jediný deň. Medzinárodné právo povoľuje sebaobranu – aj počas vojny. Rovnako povoľuje použitie sily proti vojenským cieľom. Proporcionalita zohľadňuje prítomnosť civilistov, aj keď ich protivník nezákonne vystavuje riziku. Vyžaduje, aby civilné škody neboli neprimerané vo vzťahu k očakávanému vojenskému zisku a aby sa prijali všetky uskutočniteľné opatrenia na ich minimalizáciu. Izrael robí oboje.
Demokracie musia znovu nadobudnúť strategickú jasnosť. Nemôžu si dovoliť vnímať vojnu ako morálnu divadelnú hru, zatiaľ čo vojenskí dôstojníci sa pripravujú na realitu. Musia svojim obyvateľom vysvetliť, že vojna – ak je nevyhnutná – je nielen legálna, ale v niektorých prípadoch aj morálne nutná. Musia si uvedomiť, že očakávania, ktoré dnes kladú na spojencov, sa zajtra môžu stať ich vlastnou ťarchou. Ďalšia vojna nebude čakať na konsenzus. Bude si vyžadovať pripravenosť, odhodlanie a pravdu.
Ak budú demokratickí lídri naďalej oddelene hovoriť jedno na verejnosti a iné v súkromí, výsledkom nebude viac morálky – ale viac utrpenia a zlyhania. Mlčanie neodradí nepriateľov. Ilúzia neochráni civilistov. A odsúdenie bez kontextu a konzistencie neprinesie mier.
Tvrdé lekcie vojny sa musia postaviť čelom – nie obchádzať. Vojenskí profesionáli to chápu. Nastal čas, aby to pochopili aj politickí lídri.
Autori:
Generál Yoav Gallant – bývalý izraelský minister obrany a vyznamenaný veliteľ IDF. Zdieľa strategické poznatky o líderstve, bezpečnosti a geopolitike na základe takmer piatich desaťročí v prvej línii izraelskej obrany.
John Spencer – výkonný riaditeľ Urban Warfare Institute a spoluautor knihy Understanding Urban Warfare. Patrí medzi popredných odborníkov na mestskú vojnu, radil vedúcim predstaviteľom americkej armády od Pentagónu po West Point.
