Dlhé roky platila všeobecná doktrína, že „s teroristami sa nevyjednáva“. Kvôli tejto doktríne vznikli jednotky a útvary ako Delta Force, SWAT či GSG-9. Dôvod bol jednoduchý, pragmatický a celkom logický: ak budeme dnes vyjednávať a ustupovať jednému teroristovi či skupine, zajtra to skúsia ďalší a o týždeň bude používať teror na dosiahnutie svojich cieľov každý druhý – a náš svet sa utopí v chaose a násilí.
Doktrína zároveň predpokladá, že kolaterálne straty sú v boji proti teroru prijateľné a že s teroristami treba bojovať silou. Je to logické aj z toho dôvodu, že s radikálnymi pomätencami, ktorí usilujú o rozvrat či zánik našej spoločnosti a spôsobu života, sa jednoducho vyjednávať nedá. Vyjednávania s únoscami a teroristami sú vždy len taktikou na odvedenie pozornosti a kúpu času, aby sa mohol pripraviť útok. Toto je logická a správna doktrína.
Bohužiaľ, dnes žijeme v dobe, keď mnohí predstavitelia západného sveta stratili kontakt s realitou a naivne veria, že úplne všetko sa dá – a musí – vyriešiť pokojným dialógom a snahou o konsenzus. To je, samozrejme, absolútny nezmysel, kriticky ignorujúci realitu zvyšku sveta. Aj stručný pohľad do histórie nám ukáže, že to nikdy nefungovalo.
Chamberlain veril, že sa s Hitlerom dohodol, keď pre zdanlivý mier obetoval Československo – a všetci vieme, ako to dopadlo. Európa si myslela, že má dobré vzťahy s Putinom, lebo bola zaslepená lacným plynom a ropou. Obama veril, že zmení zmýšľanie apokalyptických ajatolláhov, keď im výmenou za ich jadrový program uvoľní sankcie a peniaze. A keby dnes Izrael a USA nebombardovali Natanz a Isfahán, Irán by mal jadrové hlavice pravdepodobne už pred koncom roka 2025.
A ak by niekomu nestačili politické zlyhania, stačí si spomenúť na Mníchov 1972. Nemecké úrady sa rozhodli vyjednávať s palestínskymi teroristami, ktorí uniesli izraelských športovcov. Zlyhali na celej čiare. Výsledkom bola úplná katastrofa – jedenásť mŕtvych rukojemníkov, trápna neschopnosť nemeckých bezpečnostných zložiek a historická trauma, ktorá dodnes rezonuje. Aj to je dôsledok naivnej viery, že s terorom sa dá viesť dialóg.
Skrátka – nikdy to nefungovalo a nikdy to fungovať nebude.
Avšak ešte horšie ako vyjednávať s teroristami, je ustupovať im a dať im to, čo chcú. To už je čisté šialenstvo, ktoré bude mať nepredstaviteľné následky pre celé západné spoločenstvo.
V súčasnej situácii, keď Hamas odmieta prepustenie rukojemníkov, trvá na svojom „práve na prežitie“ a zároveň izraelská vláda jednoznačne deklaruje, že jej prioritou je záchrana rukojemníkov a úplné zničenie Hamasu, je akékoľvek vyjednávanie čistý nezmysel. Rokovať totiž možno iba vtedy, ak sú na stole kompromisy. Tu však žiadne nie sú.
A krajiny, ktoré sa práve počas vojny a rokovaní rozhodli uznať palestínsky štát, tým de facto odmenili teroristov. Vyslali svetu nebezpečný signál – že únosy a vraždy civilistov sa vyplácajú. Tento precedens nezostane bez následkov.
Ak dnes ustúpime jednej teroristickej skupine, zajtra bude každý druhý islamista – od Toronta po Varšavu – špekulovať, koľko ľudí ideálne uniesť aby mu úrady vyhoveli v jeho nezmyselných požiadavkách. Každá islamistická skupina si všimla, že brutálne násilie vedie k diplomatickému zisku a bude ho považovať za legitímnu taktiku.
Svet dnes od Izraela očakáva, že bude rokovať s vrahmi svojich detí.
Že bude hľadať „rovnováhu“ s tými, ktorí mu 7. októbra ukázali, čo pre nich znamená mier – oheň, znásilnenie a smrť.
Nútiť Izrael, aby vyjednával s Hamasom, je ako trvať na tom, že sa máš dohodnúť na kompromise s niekým, kto ti vtrhol do domu, zabil rodinu, znásilnil manželku a uniesol deti.
Robíme nezodpovednú chybu, za ktorú zaplatí Izrael dnes – a my všetci zajtra.
Vyjednávanie s niekým, kto chce tvoj zánik, nie je mierové riešenie. Je to morálny kolaps a kapitulácia pred terorom.
