Amerika bola na začiatku 20. storočia bola pre židovských prisťahovalcov z východnej Európy krajinou prísľubov, ale aj tvrdosti. Na Lower East Side v New Yorku, v chicagských štvrtiach či v brooklynských uličkách sa tlačili rodiny, ktoré ušli pred pogromami, biedou a dusivou beznádejou starého kontinentu. Prišli za slobodou – a našli krutú realitu: chudobu, preplnené činžiaky, antisemitizmus a každodenný boj o miesto v americkej spoločnosti.
Väčšina z nich si vybrala cestu práce, obchodu a vzdelania. Z členov týchto komunít vyrástli vedci, bankári, právnici, odborári, novinári… a filmoví magnáti. A na základe ich úspechu sa neskôr rodili mýty a konšpirácie o tom, že „Židia ovládajú“, Hollywood, peňažníctvo, priemysel…
No popri tejto hlavnej línii existuje aj iná, oveľa temnejšia, no historicky neprehliadnuteľná kapitola. Mnohí mladí muži z rovnakých ulíc sa vydali inou cestou, svoju kariéru si vybudovali vo svete gangov, pašovania a organizovaného zločinu. Nie preto, že by to bolo „židovské“, ale preto, že to bolo americké.
Prohibícia ako príležitosť
Rok 1920 otvoril v Amerike zvláštnu éru. Začala sa prohibícia – zákaz predaja a konzumácie alkoholu, ktorá mala krajinu „očistiť“, no v skutočnosti ju zaplavil nový druh kriminality. Alkohol nezmizol, iba sa presunul do podsvetia. A s ním aj peniaze, kopa peňazí.
Zrazu už nešlo len o pouličné gangy, ktoré sa bili o ovládnutie pár blokov. Zrodil sa obrovský biznis, ktorý postupne prerastal hranice miest aj štátov. Pašovanie a distribúcia alkoholu, korupcia, tajné sklady, skorumpovaní policajti, ale aj boj o moc a vplyv generovali vydieranie a vraždy – prohibícia sa stala motorom moderného organizovaného zločinu.
V newyorskom Lower East Side v tej dobe vyrástli aj dvaja židovskí chlapci, ktorí tento svet pochopili veľmi skoro. Meyer Lansky, pôvodom Meier Suchowljansky, a jeho priateľ Benjamin „Bugsy“ Siegel. Poznali sa z ulice, z rovnakých činžiakov, z rovnakého sveta, kde sa človek naučil, že slabosť sa neodpúšťa.
Lansky nebol gangstrom, ktorý potrebuje popularitu. Bol rodený organizátor, ktorý vedel počítať, plánovať a budovať pašerácke, distribučné a „ochranné” siete. Siegel bol výbušný, charizmatický muž činu, ktorý sa neštítil násilia a mal rád spoločnosť krásnych žien, čo sa mu neskôr stalo osudným. Spolu patrili ku generácii, ktorá sa postupne prepracovala od pouličných gangov pašujúcich alkohol až k spolupráci s talianskymi „rodinami“.
Práve Lansky sa stal jedným z najbližších spolupracovníkov Luckyho Luciana, architekta moderného mafiánskeho syndikátu. Luciano pochopil, že budúcnosť nie je v etnických vojnách, ale v spolupráci. Židovské a talianske skupiny si rozdelili úlohy: jedni prinášali kontakty a financie, druhí brutálnu disciplínu a hierarchiu. A obchod prekvital.
Siegel však neostal na Východe. Kým Lansky budoval siete v New Yorku po boku Luciana, Siegel sa presunul na západné pobrežie. Práve tam, v Los Angeles, sa Siegel stretáva s bývalím boxerom Mickey Cohenom. Cohen bol už v tej dobe známou postavou podsvetia v Los Angeles a jeho reputácia bola pomerne nelichotivá. Cohen sa rovnako ako Siegel neštítil brutálneho násilia, ale vedel ho kombinovať s vyjednávaním. Táto mafiánska dvojka spolu naštartovala projekt v Nevadskej púšti z ktorého sa neskôr zrodilo miliardové impérium – Las Vegas. Ale to je príbeh na samostatný článok.
Lansky na sklonku svojej kariéry v roku 1970, utiekol do Izraela, kde požiadal o alyju, ale izraelske úrady ho napokon v roku 1972 aj tak vydali do USA.
V tomto prostredí organizovaného zločinu sa pohybovali aj ďalšie legendy tej doby: Arnold Rothstein, „bankár podsvetia“, muž, ktorý ukázal, že aj gangster môže byť investor. Dutch Schultz, brutálny chlapík z Bronxu, ktorý sa pustil do vojny s Lucky Lucianom. Alebo temná továreň na smrť – Murder Inc. pod vedením Lepkeho Buchaltera. Skupinu údajne založili práve Lansky so Siegelom a bola to skupina nájomných vrahov ktorá mala na svedomí stovky vrážd. No treba povedať, že väčšina ich obetí neboli nevinní civilisti, ale konkurenti z podsvetia: mafia likvidovala mafiu.
Keď sa v Amerike pochodovalo so svastikami
Dnes si radi myslíme, že nacizmus bol problém Európy. Lenže aj v Amerike existovali organizácie ako German-American Bund, ktoré otvorene obdivovali Hitlera. Zhromaždenia so svastikami a fakľami, rečníci vykrikujúci slogany o „židovskom nepriateľovi“, nenávistné pochody v uliciach – to všetko sa dialo v krajine slobody.
Úrady to často neriešili. V mnohých mestách sa polícia pozerala inde a niektorí predstavitelia zákona mali k pronacistickým spolkom podozrivo blízko. Židovské komunity rýchlo pochopili, že ochrana nebude vždy prichádzať zhora.
Nacistov spoločnosť vnímala ako vážnu hrozbu a podsvetie – akokoľvek problematické – ako nevyhnutné zlo. A tak newyorský sudca židovského pôvodu a bývalý kongresman Nathan Pearlman oslovil Lanskeho a Siegela, aby s nacistami urobili poriadok.
Lansky a Siegel brali nacistickú hrozbu osobne. Podľa viacerých svedectiev, Pearlman ponúkol Lanskému peniaze za jeho pomoc, no on to odmietol so slovami: „Som žid a súcítim so židmi v Európe, sú to moji bratia”. Lansky a Siegel najali skupiny boxerov, gangstrov a bitkárov, ktorí chodili na zhromaždenia nacistov s jediným cieľom. Pomocou brutálneho násilia a bitiek ich mali zastrašiť a odradiť od ďalších aktivít.
Neboli to symbolické protesty. Boli to brutálne útoky, jasný signál, že svastika nebude v newyorských štvrtiach pochodovať bez následkov. A fungovalo to, postupne záujem o tieto mítingy upadal, a keď neskôr Amerika vstúpila do vojny s Nemeckom, ulica prestala patriť nacistom nadobro.
Pouličné bitky s nacistami boli len predohrou – pretože nacizmus sa už valil cez oceán.
Spojenectvá aké dokáže stvoriť iba vojna
Druhá svetová vojna všetko posunula na celkom inú úroveň. Zrazu nešlo o pouličné zrážky, ale o globálny zápas o prežitie.
Nemecké ponorky vo veľkom počte potápali spojenecké lode pozdĺž východného pobrežia a existovali veľké obavy z útoku alebo sabotáže zo strany sympatizantov nacizmu. Americké prístavy boli strategické. New York bol tepnou vojnového zásobovania. Doky boli svetom samým o sebe, kde platili pravidlá mafie. Tu zohral Lansky kľúčovú úlohu ako hlavný vyjednávač za mafiu v tajnej operácii Underworld, ktorú viedol Úrad námornej spravodajskej služby aj v rámci ktorej vláda spolupracovala s podsvetím. To malo sledovť nemeckých agentov a sabotérov z ponoriek a strážiť newyorské prístavy. Lansky na revanš vyjednal prepustenie Lucky Luciana z väzenia, čím si upevnil svoje postavenie po boku bossa talianskej mafie a zároveň výrazne pomohol vojnovému úsiliu v boji proti nacistickému Nemecku. A kým pre väčšinu americkej spoločnosti sa porážkou Hitlera vojna skončila, pre niektorých židovských mafiánov sa presunula na Blízky východ, kde sa postupne rodil nový štát – Izrael.
Z jednej vojny do druhej
Izrael vyhlásil nezávislosť 14. mája 1948 a okamžite čelil vojne. Zbrane boli otázkou existencie – no zohnať ich nebolo ľahké. Medzinárodné embargo znamenalo jednoduchú vec: každá puška, každý náboj, museli byť kúpené a prepašované mimo zákon. A keď sa potrebujete pohybovať mimo zákon, je spojenectvo s podsvetím prirodzené, dokonca nevyhnutné.
Niektorí židovskí gangstri a ľudia z organizovaného zločinu poskytli Hagane významnú pomoc. Ich motivácia bola zmesou sionizmu a pocitu akejsi povinnosti voči “svojim” ľuďom, obzvlášť po tom, čo sa svet dozvedel celú pravdu o holokauste. Mali totiž niečo, čo legálny svet nemal: distribučné siete, prístup k dokom, skúsenosti s pašovaním a schopnosť obísť embargo, ale aj zohnať zbrane a vojenský materiál, ktorého bolo v USA po vojne neúrekom.
Aj v tejto súvislosti sa spomína Meyer Lansky, ktorý mal ako kľúčová postava Národného kriminálneho syndikátu kontakty a logistické možnosti, aby pomohol zabezpečiť presuny zbraní do Palestíny. Zohral významnú úlohu aj pri zháňaní sponzorov, politických kontaktov a podpory verejnosti. Povráva sa, že to bol práve Lansky, kto do celej kampane na pomoc Izraelu zapojil aj Franka Sinatru.
V Newarku v New Jersey sa pohybovali gangstri prezývaní „minutemen“, medzi nimi postavy ako Nat „The Fighting Hebrew“ Arno či Joseph „Doc“ Stacher. Už koncom tridsiatych rokov sa bili s americkými nacistami a táto energia sa po vojne premenila na osobnú a úprimnú podporu vznikajúceho židovského štátu.
Ľudia z podsvetia poznali prístavy lepšie než ktokoľvek iný. Vedeli, ako je možné tovar „stratiť“ v skladoch, ako sa dajú podplatiť robotníci či úradníci, ako sa dá obísť kontrola. Podľa dobových svedectiev sa dokonca pokúsili sabotovať dodávky zbraní určené pre arabské armády, aby sa tak nedostali k nepriateľom Izraela.
Táto pomoc nebola jediným či hlavným zdrojom izraelskej výzbroje – rozhodujúce boli napríklad tajné nákupy z Československa – rôzne ilegálne kanály dopĺňali celú mozaiku, bez ktorej by Izrael dnes možno neexistoval.
Je to jedna z tých historických epizód, ktoré znejú neuveriteľne, kým si neuvedomíme, v akej dobe sa odohrávali. Po holokauste, v chaose povojnového sveta sa hranica medzi legálnym a nevyhnutným často posúvala.
Kapitola bez ilúzií
Tento príbeh nie je oslavou mafie. Organizovaný zločin je násilný a prináša tragédie. No dejiny diaspóry sa nikdy neodohrávali len v učebniach a synagógach, ich dejiskom boli aj prístavy, telocvične, zadné miestnosti barov a v špinavé uličky veľkomiest.
Lansky, Siegel či Cohen neboli hrdinovia. Boli produktom svojej doby. A predsa, keď sa svastiky objavili aj na amerických pódiách a keď po šoa išlo o samotnú existenciu židovského štátu, aj ľudia z temnoty sa postavili proti ešte väčšej temnote.
Možno práve preto táto okrajová kapitola dejín stále fascinuje. Nie preto, že by mafia bola romantická, ale preto, že ukazuje jednu surovú pravdu: niekedy sa prežitie nerodí v čistote, ale v nevyhnutnosti. A že cesta od ulíc Lower East Side až k zrodu Izraela viedla aj cez miesta, o ktorých sa v slušnej spoločnosti zvyčajne mlčí.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
