Tento text sa nepokúša obhajovať vojnu ani bagatelizovať utrpenie civilistov. Jeho zámer je skromnejší, ale dôležitejší: vysvetliť, prečo existencia vojnových zločinov – vrátane nepopierateľných, odporných a trestných činov – sama osebe nepredstavuje dôkaz genocídy.
Vojnové zločiny ako štrukturálny jav
Vojnové zločiny sú porušením medzinárodného humanitárneho práva. Zahŕňajú úmyselné útoky na civilistov, neprimerané použitie sily, mučenie, zlé zaobchádzanie so zajatcami či iné formy zneužitia moci. Sú skutočné, trestné a morálne neprijateľné.
Zároveň sú však empiricky opakujúcim sa javom vo všetkých ozbrojených konfliktoch. Ich frekvencia, miera brutality a miera tolerancie zo strany velenia sa však dramaticky líšia v závislosti od povahy aktéra. V prípade teroristických skupín a autoritárskych režimov nejde o zlyhania na okraji systému, ale často o jeho základný modus operandi. Avšak vojnové zločiny sa dejú vo všetkých konfliktoch a dopúšťajú sa ich príslušníci všetkých armád. Nie preto, že by boli „normálne“ v zmysle akceptovateľnosti, ale preto, že vojna ako taká systematicky vytvára podmienky, v ktorých jednotlivci zlyhávajú.
Ozbrojený konflikt znamená extrémny stres, rozhodovanie v sekundách, neúplné alebo chybné informácie, dehumanizáciu nepriateľa a masové nasadenie mladých ľudí s obrovskou mocou nad životom a smrťou. V takejto kombinácii nie sú individuálne zlyhania výnimkou, ale predvídateľným rizikom.
To platí dvojnásobne v konfliktoch, kde jedna strana nie je štátna armáda viazaná pravidlami, ale neštátna teroristická organizácia, ktorá zámerne operuje z civilného prostredia a počíta s civilnými stratami ako so súčasťou svojej stratégie.
Typy zlyhaní, ktoré sa miešajú do jedného pojmu
Verejná debata má tendenciu splošťovať veľmi odlišné javy do jedného morálneho súdu. Pritom je zásadný rozdiel medzi:
chybami v úsudku (nesprávna identifikácia cieľa, zlé spravodajské informácie),
tragickými následkami legitímnych vojenských akcií (kolaterálne škody, sekundárne výbuchy), ktoré sú v Gaze systematicky zhoršované zámerným využívaním civilného obyvateľstva a infraštruktúry ako živých štítov,
prekročením právomocí jednotlivcami alebo malými skupinami/jednotkami,
a vedomými zločinmi, ktoré si zaslúžia trestné stíhanie.
Tieto kategórie nie sú morálne ani právne totožné. Ich spoločným znakom je len to, že sa odohrávajú v kontexte vojny. Zamieňať ich alebo klásť na jednu morálnu či právnu úroveň – či už pod nálepkou genocídy alebo iných kolektívnych obvinení – nie je prejavom morálnej prísnosti, ale analytickej nedbanlivosti.
Čo genocída je – a čo nie je
Genocída má v medzinárodnom práve presnú definíciu. Nejde o vysoký počet obetí, brutalitu konfliktu ani o opakované porušenia práva. Genocída je úmyselné a systematické ničenie národnej, etnickej, rasovej alebo náboženskej skupiny ako takej.
Kľúčovým prvkom je špecifický úmysel – cieľ zničiť danú skupinu, nie poraziť nepriateľskú organizáciu, obsadiť územie alebo neutralizovať vojenskú hrozbu. Zámer zničiť teroristickú organizáciu, ktorá vedie ozbrojený boj, nie je totožný so zámerom vyhladiť civilné obyvateľstvo, medzi ktorým táto organizácia pôsobí. V kontexte Gazy je toto rozlíšenie zásadné a jeho ignorovanie vedie k základným faktickým omylom.
Genocída nie je súhrn zlyhaní. Je to program.
Ak sú násilné činy individuálne, v rozpore s oficiálnymi rozkazmi a aspoň formálne vyšetrované a sankcionované, potom môžu predstavovať vojnové zločiny, ale samy o sebe nepreukazujú genocídny úmysel.
Kontext Gazy: realita bez ilúzií
Vojna v Gaze sa odohráva v jednom z najhustejšie obývaných území na svete. Hamas systematicky a vedome operuje z civilnej infraštruktúry nie ako vedľajší dôsledok, ale ako úmyselnú stratégiu, ktorej cieľom je maximalizovať civilné obete a následne ich mediálne a politicky pripísať izraelskej armáde. Ide o zásadnú morálnu asymetriu, ktorú nemožno obísť bez deformácie reality konfliktu.
To nijako nezbavuje Izrael povinnosti dodržiavať medzinárodné právo ani zodpovednosti za individuálne zločiny. Znamená to však, že očakávať „čistú vojnu“ v takýchto podmienkach nie je len naivné, ale fakticky nemožné – a to aj pri použití najmodernejších technológií, presných zbraní a prísnych pravidiel zapojenia.
Existencia civilných obetí, ani existencia vojnových zločinov, sama osebe nepreukazuje genocídu. Preukazuje tragédiu vojny.
Prečo na pojmoch záleží
Genocída nie je metafora ani emocionálny výraz rozhorčenia. Je to najťažší zločin v medzinárodnom práve. Ak sa tento pojem používa bez presných kritérií, stráca význam a zároveň relativizuje historické prípady, kde genocídny úmysel existoval nespochybniteľne – od nacistického vyhladzovania Židov až po genocídu Arménov.
Obvinenie štátu alebo armády z genocídy nie je len politické gesto. Má reálne dôsledky: legitimizuje kolektívnu vinu, podnecuje nenávisť voči celej spoločnosti a priamo prispieva k nárastu antisemitizmu a násilia voči Židom po celom svete. Ak je takéto obvinenie postavené na propagande, selektívnych obrazoch a pojmovej nepresnosti, nejde o obranu ľudských práv, ale o ich zneužitie voči inej skupine ľudí.
Záver
Vojna v Gaze je brutálna, chaotická a morálne odpudivá. Jej bezprostredným spúšťačom bol masový teroristický útok Hamasu, ktorý bol od začiatku navrhnutý tak, aby vyvolal eskaláciu v prostredí, kde bude civilné obyvateľstvo nevyhnutne najväčšou obeťou. Práve preto v nej dochádza k zločinom, tragickým omylom a individuálnym zlyhaniam. To však ešte neznamená, že ide o genocídu.
Genocída nie je dôsledkom chaosu, chýb a individuálneho zla. Genocída je úmyselne sledovaný cieľ politickej alebo štátnej moci.
Označovať tento konflikt za genocídu neznamená postaviť sa na stranu obetí. Znamená to rezignovať na krytické myslenie, zameniť analýzu za morálne skratky a prispieť k ďalšej erózii pojmov, ktoré majú slúžiť spravodlivosti, nie propagande. Ak nedokážeme rozlíšiť medzi vojnou, zločinom a genocídou, potom nakoniec nebudeme schopní pomenovať ani jedno z nich.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
