Vzťah medzi radikálnou ľavicou a islamistickými hnutím sa často vykresľuje ako nový fenomén, ktorý vznikol až v posledných rokoch. Pravda je však oveľa zložitejšia a historicky hlbšia. Ide o alianciu, ktorej základy boli položené už dávno – v časoch, keď sa záporné a kladné póly svetovej politiky delili podľa logiky studenej vojny, a keď mnohé revolučné hnutia po celom svete hľadali nových spojencov v boji proti “imperializmu”. No kým kedysi zostávala táto aliancia skôr na okraji, dnes sa nebezpečne presúva do hlavného prúdu. A to je dôvod na vážne znepokojenie.
Treba hneď na úvod jasne povedať dve veci, aby sa predišlo skratkám a nepresnostiam: nehovoríme o ľavici ako celku, ale o jej radikálnom krídle, ktoré má od tradičných sociálnodemokratických hodnôt veľmi ďaleko. A rovnako nehovoríme o moslimoch ako o skupine; väčšina moslimov nemá s islamistickým antisemitizmom nič spoločné. Predmetom tohto textu sú konkrétne ideologické prúdy – radikálna progresívna ľavica na jednej strane a islamistické hnutia na strane druhej – ktoré dlhodobo nachádzajú spoločný jazyk napriek tomu, že ich základné hodnoty sú v hlbokom rozpore.
Tento paradoxný vzťah sa začal formovať už v 60. a 70. rokoch. Palestínske nacionalistické organizácie, najmä OOP a jej marxistické odnože ako PFLP, veľmi rýchlo pochopili, že európska radikálna ľavica môže byť užitočným partnerom. A naopak – mnohé ľavicové skupiny videli v palestínskom boji pokračovanie globálnej antiimperialistickej revolúcie. Výsledkom boli dlhoročné kontakty, ideologická spolupráca, vzájomná logistická pomoc a spoločné akcie po celom svete. Tento vzťah sa nikdy úplne nestratil. Skôr sa transformoval a prispôsoboval novej dobe.
K tomuto vývoju podstatne prispel aj vtedajší Sovietsky zväz. Moskovské vedenie po roku 1967 investovalo enormné zdroje do vytvárania a posilňovania naratívu o Izraeli ako o „predĺženej ruke amerického imperializmu“. KGB systematicky šírila antisionistickú propagandu, ktorá bola často len tenko prebalenou formou antisemitizmu. Táto propaganda sa neobmedzovala na komunistické strany; prenikala do univerzít, intelektuálnych kruhov, medzinárodných organizácií a antiimperialistických hnutí v Afrike, Ázii aj Latinskej Amerike. A hoci Sovietsky zväz už neexistuje, jeho naratívy – rafinované, elegantne prebalené a terminologicky modernizované – prežili v ideologickom DNA radikálnej ľavice dodnes.
Po rozpade komunizmu prešla západná ľavica transformáciou. Triedny boj vystriedala identitárna politika, marxistické tézy nahradila kritická teória a namiesto ekonomických kategórií sa do centra ocitli témy rasy, kolonializmu, pohlavia a systémového útlaku. Vznikla nová ideologická schéma, ktorá rozdeľuje svet na dve jednoduché kategórie: utláčateľov a utláčaných. Tento rámec je zvodný vo svojej jednoduchosti, ale nebezpečný v dôsledkoch. A práve do neho zapadol Izrael ako symbol údajného „západného kolonializmu“ a „bieleho imperializmu“, hoci je to absurdné takmer v každom faktickom ohľade – od demografickej skladby obyvateľstva až po historickú skúsenosť prenasledovania Židov.
Tento ideologický priestor vytvoril ideálne podmienky pre islamistické hnutia, ktoré majú svoj vlastný radikálny antisemitizmus, často nábožensky a politicky zakotvený, a ktoré veľmi rýchlo pochopili, že jazyk progresívnej ľavice je pre ne obrovskou príležitosťou. Hamas, Hizballáh či iránsky režim dokázali preložiť svoje vlastné ideologické posolstvá do slovníka ľudských práv, „dekolonizácie“ a „boja proti útlaku“. Prebalili svoju genocídnu rétoriku do pojmov, ktoré sú pre západnú ľavicu morálne atraktívne. A progresívne hnutia, často motivované úprimnou túžbou postaviť sa na stranu slabších, si tieto naratívy osvojili bez toho, aby si uvedomili, komu skutočne slúžia.
Výsledkom je, že antisemitizmus, ktorý bol kedysi explicitný a neakceptovateľný, sa dnes objavuje ako súčasť „morálneho boja“. Už sa neprejavuje otvorenými prejavmi nenávisti, ale sofistikovanými akademickými konštrukciami. Nehlása sa z kazateľníc nenávistných hnutí, ale z univerzitných a kultúrnych inštitúcií, ktoré kedysi stáli na opačnom konci politického spektra. Islamisti tak našli spôsob, ako svoju ideológiu preniesť do západného mainstreamu bez toho, aby to na prvý pohľad pôsobilo radikálne.
Tento vývoj by bol fascinujúci, keby nebol taký nebezpečný. Dnes už nejde o okrajové spojenia militantných skupín, ale o prenikanie naratívov, ktoré boli ešte pred dvoma desaťročiami neprijateľné, do hlavného prúdu progresívnej kultúry. To, čo kedysi znelo ako extrémizmus, sa dnes prezentuje ako boj za ľudské práva. A hranice medzi legitímnou kritikou a demonizáciou sa postupne stierajú. Progresívna ľavica nie je len pasívnou obeťou propagandy – ideologicky pripravený terén, jej vlastné premisy a jej vlastná symbolická logika umožnili islamistickým hnutiam preniknúť do jej diskurzu hlboko a efektívne.
Nie preto, že by ľavica chcela podporovať antisemitizmus, ale preto, že jej ideologické nástroje vytvárajú slepé miesta, ktoré radikálne hnutia vedia využiť. A výsledok je ten, že nenávisť – stará, dobre známa a kedysi jasne identifikovaná – dnes vystupuje v modernom kabáte humanizmu a akademickej teórie. Stala sa kultúrne akceptovateľnou presne tam, kde by sme to ešte pred pár desaťročiami považovali za nemožné.
Toto obrusovanie hraníc medzi kritikou, ideológiou a nenávisťou je presne ten druh evolúcie antisemitizmu, pred ktorým nás história varuje. Aliancia medzi radikálnou ľavicou a islamistickými hnutím nie je nič nové. Nové je, ako ďaleko do mainstreamu prenikla a ako ľahko sa v ňom udomácnila. A práve preto by sme ju mali brať veľmi vážne.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
