Je ráno, vystúpim po schodoch a hľadám zámienku aby som nemusel ešte vojsť, vonku je bezpečne, vnútri je iný čas.
Prezriem si trávnik vedľa vchodu, vždy je na ňom niečo príliš živé alebo príliš mŕtve. Dnes slimáky, ich svalnaté telá sa plazia po sebe ako pri tanci. Rovnaký rytmus rovnaké pohlavia. Búdky ich ťahajú k zemi a oni sa šplhajú k nebesiam. Takmer naraz vysunuli z miest kde majú ústne otvory nejaký útvar pripomínajúci predkožku. Hneď na to sa pod tým vysúva dlhší, sosáčik. Šermujú sa s nimi a zasúvajú ho naspäť. Už musím ísť.
Je stred dňa, skoro obed. Verin hlas sa rozlieha miestnosťou bez nábytku, naráža do stien a do sluchov. Práve jej preskočil hlas, od únavy to nebude, určite je smutná. Áno, viem to. Vera nechce priznať, iba sa vykrúca, rozpráva o zápche, vie že ma to nezaujíma ale aj tak neprestáva, rozpráva o hliadkach. Zakrýva svoje telo svoju skutočne skrivenú tvár, púšťa iba svoj skrivený úsmev a myslí si že si nikto nevšimne že má problémy. No čo, aj tak jej nepomôžem.
Je podvečer, kráčam po zebre z pohľadom zahĺbeným dovnútra. Vyruší ma nezvyklí pohyb na vozovke. To len holub v agónii svojim jediným zdravým krídlom plieska o asfalt. Snaží sa vyhnúť prechádzajúcim pneumatikám. Ležiaci vystrčí hlavu, obzerá sa ponad svojim bezvládnym telom a zas iba zatrepoce krídlom. Mám niečo robiť? Prenesiem ho na chodník a ukončím trápenie alebo odnesiem ho k veterinárovi aby ten rozhodol čo s ním bude alebo, odchádzam. Mal som ho zabiť, bol by v pohode.
Je večer, dievča prináša kofolu. Poznám ju, poznáme sa. Uistí ma že áno vieme kto sme. Podá mi ruku na spečatenie nového lepšieho spoznania. Uchopím ju, zabudol som aké dokážu byť ruky malé a jemné. Jej studená ruka od chladených nápojov sa v mojej rozhorúčenej rozpustila a zmizla. Zostala iba ženskosť a dva tmavé poháre, Imro píše list.
Je noc, chystám sa na spánok ale zatiaľ sa iba chystám že sa idem chystať. Myslím na jedinú tvár. Dokonale obojstrannú Lu. Vidím ju všade, po celej izbe. Radšej sa lepšie zakryjem.
