Z otázok sa stal dlhý rozhovor, ktorý som vám prepísala a jeho prvú časť (z troch) si dnes môžete prečítať alebo vypočuť.
Najviac ma na tejto skúsenosti zarazila ľahkosť, s akou (vtedy) osemdesiatpäťročná žena rozpráva o svojom neľahkom osude.
Napriek tomu, že otázky som mala pripravené, pri jej rozprávaní sa jednoducho tisli na jazyk iné, pokúsila som sa z nahrávok samu seba (v úlohe „novinára") čo najviac „vymazať", aby ste počuli priamo ju - Etelu Lábesovú, pani, ktorá dnes sedí kdesi v byte na jednom z prešovských sídlisk, no to, čo sa odohralo pred mnohými desaťročiami už navždy ostalo hlboko v nej a malý kúsok z toho mi odhalila...
Deportácia
((audio1))
Môžete opísať deportáciu do Poľska? Ako po vás prišli?
Pred tým, než nás obsadili , všetkých Židov, internovali v Košiciach. Išli sme zo Želiezoviec, bývali sme v kasárňach. Nesmeli sme ani vyjsť, len sme tam na hromade žili.
Sprchy a záchody?
Spoločné. Na chodbách boli.
Tak to by ešte nebolo to najhoršie...
Stravu nám dali akú - takú .
Asi po mesiaci, čo sme tam boli, nám povedali, že sa máme pripraviť, lebo ideme na prácu do Nemecka. Nikto nevedel kde.
Všetko sme museli odovzdať - každé zlato, nemohli sme si nič nechať. Mala som náušnice a vytrhli mi ich z uší.
Samozrejme, každý mal ešte zabalené v kufri prádlo a šatstvo, to všetko ostalo vo vagóne, keď sme vystúpili. To sme už nikdy nevideli.
Vojaci nás vyhnali na železničnú stanicu, tam nás naládovali do nákladných vagónov - sedemdesiati v jednom vagóne - len také vedrá boli na potrebu.
Úplne cudzí ľudia, nemali sme kde spať - len po sediačky - a každý mal len toľko miesta, kam si sadol.
Žiaden pohyb, nič... jedlo sme mali, čo sme si vzali z domu.
A cesta bola aká?
Hrozná bola. Asi 5 dní sme išli vo dne v noci.
Nestáli ste nikde?
Stáli sme, ale nesmeli sme ísť von, boli sme zavretí.
Zomreli nejakí starší ľudia.
A koľko ste mali rokov, keď vás odviedli?
Ja som mala 19.
To bolo v roku...?
V štyridsiatom štvrtom.
Príchod do Osvienčimu
((audio2))
Čo s vami urobili po príchode? Prišli ste rovno do Brezinky?
Došli sme, vystúpili a tam železná brána a na nej napísané, že: Arbeit macht frei, tak sme sa tešili, že predsa len na prácu ideme, ale to len zatiaľ trvala tá radosť, kým sme vystúpili a obkľúčili nás esesáci so psami. „Los! Los! Los!" Stále len „los!" a museli sme sa ponáhľať.
Ja som išla s mamičkou a... ona doprava, ja doľava. Doprava to bol komín a doľava bol aký-taký život... ale to sme ešte vtedy nevedeli, inak by to nikto z nás nebol prežil.
Podľa čoho vás vyberali? Podľa veku?
Aj podľa veku, aj podľa toho, ako kto vyzeral - chorľavé, alebo malé deti...
Malé deti mohla mať aj dvadsaťročná - také mesačné decko, trojtýždňové aj s matkou. Vojaci, ktorí pri tých transportoch pracovali - asi židia - vyberali mladým ženám deti a dávali ich starým.
Tie matky plakali strašne.
Oni im hovorili: „Zachráňte sa aspoň vy.".
Čo ste si ako prvé mysleli, keď ste prišli?
Ja neviem, či sme mysleli. Boli sme úplne prestrašení a keď nás rozdelili, tak to už bolo úplne hrozné. Rozdelili rodiny - mužov a ženy.
Vohnali nás do takej miestnosti, boli tam hore také sprchy. Kázali nám vyzliecť sa donaha, šatstvo na jedno miesto a osprchovali nás.
Nikdy nikto nevedel, či je to sprcha alebo plyn.
Po plyne - či zomreli, či nie - išli do pece.
