Moja babka nebola „klasická" babka - nikdy ma neštípala do líčok a nevravela mi, že som vychudnutá.
Učila slovenčinu - hoci bola Maďarka.
Narodila sa počas druhej svetovej vojny v pivnici a pupočnú šnúru jej odrezali kuchynskými nožnicami. Jej rodičia si ju prehadzovali cez mínové pole, aby mala väčšiu šancu na prežitie.
Pamätám si všetky jej príbehy - išla z nich realita, nepredstaviteľne ťažký osud, ale aj istá hlboká irónia, ktorá sa zakoreňuje vo všetkých, nás - „prekliatych", ženách.
Naša babka bola skala, o ktorú sa každý opieral, ktorá vždy bola na tom istom mieste, zniesla a vyriešila všetko. Po tom, čo skončila s učením, tak sa doma nudila, že si našla prácu v Židovskej synagóge v Prešove, kde doteraz nenašli lepšiu sprievodkyňu. Pamätám si, ako hodiny čakávala na hostí v studenej knižnici synagógy. Ale hostia chodievali akosi častejšie odkedy tam pracovala. Ja som jej tlmočila do angličtiny, ale inak sa dohovorila so všetkými. Vedela maďarsky, nemecky a rusky, ale dohodla sa aj s ostatnými.
Keď mi zomrel otec, nevedela som pochopiť, ako to, že svet sa točí ďalej - a že ľudia na ulici sa ďalej rozprávajú, nakupujú, jedia, pijú a smejú sa. Že to nikoho nezaujíma.
Keď zomrela babka, nevedela som nájsť miesto, na ktorom by sa nerozprávalo o „nehode v Chorvátsku". Pre obyčajných ľudí to bola ďalšia tragická nehoda - týždenná senzácia, ale pre mňa to bol zlý sen, ktorý na mňa vyskočil vždy, keď sa mi podarilo na sekundu zabudnúť.
Nikdy by som nikomu nepriala to, čo si naša rodina musela zažiť ten septembrový týždeň. Nezabudnem na mamin výraz tváre, keď mi zakričala, že „nejaký autobus havaroval v Chorvátsku a asi to bol ten babkin".
Neverili sme.
Nikto neveril - ja som si stále vravela, že mi život už nadelil dostatočne veľkú kopu svinstva a toto mi už nemôže urobiť.
Neviem, čo si vravela mama, ale myslím, že asi nerozmýšľala.
Babke sme sa nevedeli dovolať, ani sme sa jej už nikdy nedovolali, posledná správa od nej ostala v dedkovom mobile.
Celý život strávil s ňou.
Oni boli môj dokonalý vzťah, taký, aký chce mať každý, dôvod, prečo ešte veríte na lásku - ľúbiť sa až do smrti.
A toto mu ostalo.
Jedna sms-ka a prázdny byt.
Nikto nám nevedel nič povedať - potvrdilo sa, že havarovaný autobus bol „ten náš" a počet obetí a nezvestných nám zdvíhal žalúdok.
Myslím, že to boli tri alebo štyri dni - časom to všetko splynulo do veľkej bubliny - kým sme zistili, že babka zomrela. Na telefóne sa každý vyhýbal priamej odpovedi a všetci ju označovali za „nezvestnú".
Pre nás „nezvestná" znamenalo živá - až neskôr sme zistili, že to len znamená, že zatiaľ nepriradili jej meno k jej telu.
Spomínam si, že tých, ktorí nehodu prežili a boli schopní transportu, doviezli na košické letisko a, keďže sme stále dúfali, že babka žije, moja mama so strýkom išli na letisko s túžbou vyzdvihnúť si mamu - nikto nám totiž nezavolal, že tam nebude.
Miesto babky ale čakali na letisku novinári, kvôli ktorým ostatní „účastníci zájazdu" odmietli vstúpiť do haly a dať tak mame možnosť čosi sa ich spýtať.
Keby som kedy považovala svoj talent na písanie za dostatočne dobrý na novinársku profesiu, vtedy na všetky takéto sny zabudnem.
Novinári (hoci nie všetci) sú neskutočné svine (prepáčte za výraz). Vetria ľudské nešťastie a tragédiu a snažia sa vás zlomiť v najťažších chvíľach na „krátke interview", v ktorom z vás spravia to, čo sa bude dobre predávať - zroneného manžela, trúchliacu neter z osemnásteho kolena alebo milovaného syna s manželkou, troma deťmi a psom.
Neviem, ako tí ľudia môžu v noci spávať - zvonili nám pod blokom a čakali, kým vyjdeme. Možno niekomu medializácia pomáha, no našej rodine rozhodne nie. Po týždni s všetkými správami a televíznymi stanicami zapnutými nastalo obdobie, keď sme televíziu a noviny nechceli ani vidieť.
Napriek tomu, že sme ich vidieť nechceli, samého seba je len ťažko oklamať - zo skúsenosti som vedela, že premýšľať nad tým „ako sa to stalo" je to najhoršie, čo človek môže urobiť. Rovnako som však vedela, že na to si každý musí prísť sám a je zbytočné nejako v tomto ostatným radiť.
A tak sme sa zaoberali všetkým - či mal vodič mikrospánok, či infarkt, prečo nebol na zdravotnej prehliadke, keď mal viac ako 50? Ako to, že sa po určenej dobe vodiči nevymenili? Moja mama so strýkom sa dokonca boli pozrieť v rovnakom autobuse, aký bol ten, ktorý havaroval. Na tom všetkom v tej chvíli lipnete, akoby to mohlo zmeniť tú hroznú pravdu. A najhorší okamih príde vtedy, keď sa čosi dozviete a tá bolesť nepoľaví a vy si začnete uvedomovať, že tá hrozná pravda ostane navždy tou hroznou pravdou.
Rozhodla som sa napísať tento blog ako spomienku na moju babku (ona vždy chcela byť slávna:) ako „trúchliace vnúča", ktoré, dúfam, už žiadneho novinára nezaujíma. V tomto čase som sa ho ale rozhodla napísať nielen preto, že to budú dva roky, odkedy sa to stalo, ale aj preto, že len pred pár dňami som vrátila mame zalepenú čiernu obálku, v ktorej bol karisblok s ústrižkami z novín o nehode.
Nie je toho veľa, čo v takýchto chvíľach môžete urobiť. Mala som pocit, že musím byť silnejšia, lebo mne už zomrel otec a ja mám vedieť, „ako to chodí".
Všetky babkine fotky som mame skryla, nechala som jej len jednu jedinú. Časopisy sme nekupovali, ale mama si zozbierala materiál, ktorý si chcela odložiť. Karisblok s novinami som vídavala v izbe a vždy mi z neho bolo zle, lebo som vedela, že mama sa trápi - zalepila som ho a skryla. Nedovolila nikomu, aby sa vŕtal v starých ranách.
Vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka je ťažké a každý má na to iný spôsob. Ja sa uzatváram do seba a nie som schopná „hromadne plakať", lebo takéto situácie mi prídu patetické. Viem, že je to lepšie, keď už o tom viem hovoriť a neusmievať sa pri tom (to bol môj zlozvyk - keď sa ma niekto spýtal na otca, začala som sa usmievať, aby som neplakala). A viem, že dokážem prežiť, keď to hodím na papier.
Babka mi bude navždy chýbať, rovnako ako otec. Vždy, keď vidím nadpis „tragická nehoda", prebehnú mi zimomriavky po chrbte. Každá nehoda a teda každé správy nám vylovia z mozgu tie hrozné obrázky. Ale napriek silnému klišé, ktoré hovorí, že „čas vylieči všetky rany" ide z tohto výroku aj silná pravda. Keď dosiahnete dno, máte sa od čoho odraziť a jedine čas vám pomôže dostať sa späť nad hladinu a nadýchnuť sa.
Anyuska, bola si hrdá na moje blogy a vedela si robiť s internetom, aby si si ich mohla čítať. Písala si mi dokonca maily o tom, čo sa ti v nich páčilo. Ďakujem.
Vždy si tu pre nás bola a myslím, že Ti za to všetci budeme navždy vďační. Viem, že takto si chcela zomrieť - rýchlo, bezbolestne a kým sa o Teba nemusia starať druhí.
A nech je po smrti akýkoľvek svet, viem, že Ty si tam a hovoríš to svoje: „A vieš, čo ti poviem...".
