Pouvážlivých zváženiach sme sa pobrali za partiou. Zopár úžasne skvelých ľudí,ktorí vám skoro vždy zdvihnú náladu. Všetci „naša vlnová dĺžka= hudobníci“ a navyšeje s nimi zábava. Mali sme bongo (pre tých, čo by nás upodozrievali z niečohoilegálneho, bongo je hudobný nástroj, niečo ako jeden veľký bubon, obrázoknájdete vedľa tohto článku), dve gitary, dvoch spevákov a mňa, aby som torozladzovala. Slovom bola naša nedeľa HUDBOU PROTI ŠPORTU (A ALKOHOLU) a taksme sa to chystali... ehm... roztočiť.
Pochvíľke hrania na Sekčove sme sa vybrali do mesta. Hudobníci sa nezapreli a „zanôtili“pár už na zastávke. Keď sme však nastúpili do štvorky a obsadili zadnésedadlá, strhol sa koncert. Začínajúca kapela (mierne nezohratá:) si užívalanútené publikum a niektorí z publika si užívali nútenú kapelu. „Tomuhovorím pouličné umenie...“ smial sa môj priateľ (aj by som mu vymyslela nejakúadekvátnu prezývku pre chvíle anonymity, ale má ich už toľko, že ho radšejvolajme „môj priateľ“) a trieskal do bonga. Chytil ho dnes prvý raz do rúka hral pomaly ako malý (ale vážne malý) boh. Museli sme vyzerať zvláštne. Nie,nie, my sme celkom určite vyzerali zvláštne.
V mestesme zamierili do stáleho podniku, usadili sa a začali hrať tam. Pre hlasnýjukebox sme však s hraním prestali. Sedeli sme a popíjali (kofolu,vzhľadom k novému a starým zákonom), slovom užívali si posledných párvoľných dní pred ďalším školským týždňom.
Vedľanášho stola sedel starý muž (možno 50rokov), ktorého sme v podniku pravidelne v nedeľuvideli už niekoľko týždňov. Sŕkal kávu a možno do seba pomedzi to aj čo-tohodil. Sedel tam v starej bunde so šiltovkou na hlave a ja sompocítila nutkanie znova začať prehovárať môjho priateľa, aby sme sa s ním porozprávali.Vždy je takým osamelým pozorovateľom zábavy ostatných.
Nazvalasom ho Vasiľ, pre podobnosť s iným človekom, ale zistili sme, že sa voláDušan. Pre pokračovanie ho budem volať Vasiľ, sedí mu to lepšie.
Pozorovalnás, keď sme hrali a keď hudba jukeboxu na chvíľu utíchla, postavil sa a poprosilsi na chvíľu gitaru. Ostali sme prekvapene sedieť. „Chcem si len pretiahnuťprsty.“ Odôvodnil svoje prosby a spýtavo sa pozeral k všetkým tým,minimálne o tridsať rokov mladším zabávajúcim sa ľuďom.
Gitarusme mu s obavami odovzdali a s varovaním, nech na ňu dá pozor sisadol do našej tesnej blízkosti. Všetci sme v očakávaní napínali uši,čakali sme ľudovky, jednoduchý Ddur, hocičo, len nie to čo prišlo.
Starý človekvzal tú gitaru do rúk, výraz tváre sa mu celkom zmenil, oči mu zmäkli a prstysa premenili na čosi neuveriteľné. Akoby sa s nástrojom rozprával, akobyju hladkal a ona mu odpovedala, nedá sa povedať ako veľmi dobre hral-nehral dlho, ale všetci sme ostali s otvorenými ústami stáť, sme frajeri,čo hrajú v autobuse, ale naňho nemáme. Vypli sme jukebox a chvíľu hoticho počúvali. Bolo to krásne.
Vasiľ sa poďakovalza gitaru, poznamenal, že je rozladená (čím nás všetkých priviedol do ešteväčšieho údivu) a posadil sa späť na svoje miesto. Po chvíli ticha (dosťdlhej) sme sa pustili znova do hrania. Tento krát sa však čoraz aktívnejšiezapájal aj Vasiľ, s ktorým sme najprv prebrali Nohavicu a následne nazačiatku každej, aj neznámej pesničky zakričal: „Tú moju!“. Bol úžasný.
Všetkých násdostal. „Ujo“ v kúte. Nenápadná, taká vedľajšia postava, mohol by robiťkomparzistu. Bolo mi ho ľúto, a už nie je. Teraz sa teším na ďalšiunedeľu, keď znova zahrajú „Tú jeho.“
