Včera som bola na pohotovosti - pána doktora sme zjavne zobudili a nič sa mu veľmi nechcelo. Počas celého vyšetrenia sa mi nepozrel ani raz do očí a používal výrazy, ktorým ja a mne podobná „laická verejnosť" mohla rozumieť len ťažko. Niekoľkokrát sme sa ho museli opýtať, čo mi vlastne je a čo toto ochorenie spôsobilo. Počas celého rozhovoru bol otočený chrbtom k nám a ťukal čosi do počítača.
Mala som bolesti a takýto prístup mi ani v najmenšom nepomohol - lenže - niekoľko lekárov (a študentov medicíny) osobne poznám a viem, aké musí byť pre nich náročné sedieť niekde celú noc, ťahať nekonečné šichty a stretávať sa s podivnými ľuďmi, ktorých úmysly nie vždy sú nechať sa ošetriť. Koľko energie potom človeku ostáva na milý prístup?
A tak mi napadlo - čo keby mal každý lekár „tlmočníka"? Ten by pretlmočil to, čo vám chce výrazmi typu „cerumen", „febrilná" a „edém" povedať. A keď by tam už ten tlmočník bol, nemusel by tlmočiť od slova do slova.
Mohol by sa napríklad usmiať, nebyť k vám otočený chrbtom a nemať na tvári výraz „hovor s mojou rukou.". Zlé správy by hovoril príjemným tónom, veci by nadľahčoval, vaše deti by nestrašil a v žiadnom prípade by na vás nekričal. Príjemne by sa pozdravil, zaželal by pekný deň a navyše by mohol aj „vtipne" poznamenať: „a príďte zas!"
A prečo by mali mať tlmočníkov iba lekári?
„Tlmočník dobrej nálady" ako nové, exkluzívne a dobre platené povolanie, ktoré je všade treba.
Len si to predstavte - na úrade sa s vami nerozpráva unudená žena v strednom veku popíjajúca kávu, na ktorej jasne vidno, že ju nesmierne obťažujete. Miesto toho by vám po 4 hodinovom čakaní na občiansky spríjemnila chvíle usmievavá tlmočníčka.
„Čo chcete?!" by pretlmočila ako: „Dobrý deň, to je dneska ale pekne, neschudli ste náhodou v poslednom čase? A toto tričko máte nové? Nechodíte náhodou cvičiť? S čím by som vám mohla pomôcť?"
V škole by učiteľove slová zas interpretoval iný tlmočník, ktorý by jeho zlú náladu pochádzajúcu z raňajšej hádky s manželkou „vyfiltroval" a k žiakom by pustil iba to najlepšie.
Koľko manželstiev by sme mohli zachrániť tlmočníkmi? Príjemná pani by mužovi miesto: „Kľudne choď von s kamarátmi, mne to neprekáža." narovinu povedala: „Nechcem, aby si išiel von a keby ti to došlo samému, bola by som potešená."
Čoraz častejšie dochádza v (mojom) svete k nedorozumeniam, nálada sa prenáša z človeka na človeka (podobne ako vírusy a baktérie:) - často tak ubližujeme „náhodným obetiam", hoci to nemáme priamo v úmysle. Práve preto by sa (poniektorým:) takýto tlmočník hodil do každodenného života.
Hoci nepopieram, že niekedy treba byť aj nepríjemný, až príliš často je takáto „nepríjemnosť" adresovaná človeku, ktorý ju nespôsobil.
„Tlmočníci dobrej nálady", by však asi dlho nevydržali - povolanie náročné na psychiku by niekto nechcel robiť a iný zase platiť. Ako vždy, ľudská zložka a (nedajbože ešte aj) psychika človeka je u nás na poslednom mieste. A tak si musíme tlmočiť naše pocity a myšlienky sami, snažiť sa nechať to zlé za dverami. Hoci je to nesmierne ťažké, niekedy práve milý úsmev prekoná tú zlú náladu aj v nás :).
