((pesnicka))
Kým fotíme cez tmu sa môžem zaľúbiť bárskde. aj na moste, aj v električke, aj pod lavicou. ale neviem sa.
aj kým je hmla.
občas ma to hnevá, že sa viem takto darovať. že sa musím uzdiť. že nemôžem povedať čo chcem. zjesť na čo mám chuť. všetko si vyskúšať. ako dieťa. ale naučila som sa nehanbiť. kiežby mi to ostalo aspoň do 50-tky. a nebudem ani iná, ani tichšia. a každý večer sa budem modliť, aby si si zvykol...
kým klavírne tóny počuť cez ticho, tak si budem vždy želať aby sa pridali aj sláky. cez privreté oči vidieť lúč slnka a tvoju postavu. tisíc ráz klikať na on-line friendov a čakať, kedy k nim pribudneš, aby som sa mohla zase sklamať.
kým mi odpovieš, sa môžem počas jari tešiť na zimu a počas jesene na leto. vždy sa mi zdá, že si ich neviem dosýta užiť. ja, taký neoficiálny pobehaj. neviem či sa dá ísť ešte viac na voľnobeh ale ja to risknem.
kým sa musím chrániť sama tak najviac čoho sa bojím je slovo NIE. občas sa nechytám ani na češtinu, ani na ruskú zmrzlinu a vtedy sa už vážne niečo deje.
chcem sa vedeť vyriešiť, ale asi to nemám vo hviezdach...
22.2.2010 som si kýchla 3 krát, žeby sa blýskalo na lepšie časy?!
existujú ľudia, na ktorých keď sa pozriete, viete, že s nimi niečo musíte mať, zažiť. musíte sa zastaviť, pozdraviť a niečo spolu vymyslieť.
a to je asi všetko čo vám poviem. nemám žiadne skúsenosti, žiadne prežité roky, žiadne krížiky na chrbte... len podrazy
23:22 neskutočne sama
už nič nečakám, ani nepoviem, veď nič neviem...zbohom nádej
vidím padať prach, veľmi neinšpirujúce
podľahla som sebe samej, nenašla zmysel, od dnes budem chodiť smutná, PREPÁČTE
foto: Maťko Paučo
