((pesnicka))
Prechádzam prstom po hornom okraji kvalitného žltého papiera a rozmýšľam aký strom preň musel umrieť. Celý náš život je obeta. Tí, čo sú šťastní sa obetovať vedia a tým úzkoprsým to je najskôr zaťažko. Byť šťastným neznamená sa len usmievať či byť spokojný. Stačí o niečom vedieť a vyrovnať sa s tým.
Včera v podniku sme našli tvorivý kútik: vymodelujte z plastelíny časť tela, ktorú máte na mužoch najradšej. Najprv som chcela spraviť dlaň, ibaže som nenásytná a je mi to málo, tak vyhrala náruč. Náručie s búšením srdca (taký domov). Ale to zase neviem vymodelovať. Je to takto so všetkým. Najskôr si nie sme istí, potom to nevieme akosi hmatateľne uchopiť, preto si myslíme, že sa to nedá oceniť, tak odchádzame. Ale ono sa to dá, len treba viac fantázie a otvorené oči.
Bola som na tom mieste plnom hrobov, kde zo stromov padá tajomstvo. Je ho tam toľko, že dokážete čítať celé príbehy a zvýši ešte aj na upletenie teplého svetra, aby ste vydržali celé hodiny. Stáť a čítať v tej najväčšej hmle, zatúlaných duší. Bola som tam prítomná, aj napriek tomu som ťa videla ako sa oduševnene naháňaš po ihrisku za loptou, derieš kopačky i kolená, ako ťa mama drží za ruku a vedie prvý krát do školy, ako x-tý krát padáš z bicykla, ako naháňaš dievčatá na lúke, ťaháš ich za vrkoče a dostávaš prvú pusu. Usmievam sa, hoci sa tvoj príbeh písal prikrátko, krátko sa číta, o to väčšiu mám chuť čítať ho často. Niekedy mám pocit, že už chápem a niekedy, že som úplne na začiatku stratená a nemám ani potuchy kam. Toto zažíva mnoho ľudí, prečo ja to mám ako v začarovanom kruhu? Hoci idem ďalej, je to len také materialistické. Videla som mnoho smrti a cítila žiaľ, ktorý bolel až na tele. Možno preto iná už nebudem a mnoho vecí pôjde ťažšie než ťažko. Ten kto vraví, že sa smrti nebojí, pretože kým je tu on, ona tu nie je, klame. Sú len dve večnosti. Večný koniec a večná láska. Od vekov sa predčujú. Život nie je o ničom inom než ľuďoch. Ja mám koho ľúbiť a dôverovať, preto sa nebojím.
foto: Miško Makuch
