((pesnicka))
na izbu padol tichý biely smútok.dnes je taký záhadný, až tapety na stenách sa čudujú. hodiny zastali, ani vánok sa nepohne. aj on už kapituloval. štipance mi napuchli a bolia. chĺpky mám od slnka zase o niečo svetlejšie. prešiel rok a cítim sa väčšia, s ťažšou hlavou a ostrejšími lakťami, no stále to nestačí. máš môj obdiv, veľmi sa teším z tvojich úspechov, no som nešťastná. o mnoho som tento rok prišla, aj keď je pravda, že čo mi dal, som ešte nezrátala.
občas cítim toľko lásky, že sa nazdávam odísť. odchádzam do cudzej krajiny, možno aj na 3 roky a je mi fajn a nič mi nechýba. potom sadnem do vlaku a už o 20 minút, cítim úzkosť samoty. umelci hovoria. hovoria o sebe. o všetkom.
musím byť kolísavá, emocionálnejšie emocionalizovaná, aby som mala čo hovoriť a hlavne o čom. len takáto tvrdá a húpavá a nosiaca radosť. (a vždy zahorím vášňou tam, kde som prítomná a vždy budem našľapovať tak, ako mi nohy narástli)
v súboji hľadenia do očí, by som určite vyhrala. poprosím si malú vanilkovú a hodinu a pol váľania sa s tebou v tráve. o to sme sa stavili. nikdy si nepotrpím na hlúposti. až sa z toľkého bezvetria a jemnocitu začnú rozväzovať uzly. tak si poďme splniť sny a byť tu spolu, aj keď tu nie sme skutočne a prasknúť všetky vákuové bubliny a radovať sa z teba, lebo moje zážitky už stoja za nič.
...lebo až človek niečo veľmi chce, celý vesmír sa spojí a dá mu to bez ohľadu na dobré či zlé následky...
