Na víkend trocha "out of range"

Už dlhšiu dobu žijem samostatne. Moja predstava vyhovujúceho partnerského vzťahu zahŕňa niekoľko drobností a jednou z nich je pravidlo "každý vlastný byt". Pri pomyslení, že mi v poháriku pribudne ďalšia zubná kefka, už roky nemávam malý orgazmus a ak to doplníme znechutením nad presnosťou niektorých mužov trafiť sa pri "malej potrebe" do toaletnej misy, mám túto misku váh priklincovanú k zemi.

Z času na čas ale moje presvedčenie zakolísa. Priznám sa, nie je to pri pohľade na rozcítené maminečky držiace v náručí svoje detičky, kým im lúče jarného slnka zlátia vlasy a zrak. Ani keď vidím rodičov, ako so slzou v očiach a hrdosťou sledujú promócie svojich ratolestí. Každému z nich to úprimne doprajem a považujem to za nádherné a skvelé zážitky, ale pokiaľ ide o mňa, mám jasno. Som sprostý pragmatik a k úvahám nad zmyslom vzťahov ma mnohokrát privádzajú situácie úzko spojené so základným fungovaním nášho organizmu, lepšie povedané, jeho nefungovaním. Nebudem zapierať, tentokrát moje presvedčenie nahlodala choroba.

V priebehu tohto týždňa som si naplno vychutnala pohodlie domova. Našťastie, boh pacientov, ak taký je, bol voči mne milostivý, nezažila som ani jednu chvíľu, v ktorej by som chcela radšej nežiť. Aj napriek tomu sa však každý presun za účelom odčerpania, alebo doplnenia tekutín, zdal byť krížovou výpravou a slová "spočinúť šťastne na lôžku", získali nový zmysel. V piaty deň choroby, keď som bola prvý raz po dlhej dobe schopná sedieť, alebo chodiť a zároveň uvažovať, rozhodla som sa niečo zjesť. Štyri poschodia nadol, dvesto metrov k obchodu, nákup a cesta naspäť mi trvali pol hodiny a vypotila som asi päť litrov tekutín. Moja bezmocnosť by ma naplnila zúrivosťou, ak by som na to mala čo len trocha zvyšnej energie.

V takej situácii som si, bohužiaľ, musela uvedomiť, že niekedy obetovať časť osobnej slobody za partnerský, poťažmo rodinný život, nemusí byť zlým obchodom (o praní a žehlení kopcov oblečenia, vyváraní a umývaní riadov nehovorím, na to sú domáce spotrebiče, nie manželka). Keďže muži žijú kratšie, jedna by sa mala poistiť a mať dieťa. A samozrejme, správnou kombináciou výchovy k zodpovednosti a citovým vydieraním ho priviesť k tomu, aby ju na staré kolená doopatroval.

Našťastie, teraz už nie som PN. Teploty a halucinácie pominuli, realita získava staré kontúry. Zvážila som svoje úvahy a rozhodla som sa. Budem šetriť. Domov dôchodcov síce nie je lacná záležitosť, ale je to istota, že vás niekto každý deň skontroluje, či ešte dýchate. Alebo peniaze investujem do vydierania svojich budúcich pozostalých. Proste, budú sa hodiť.

------------------------------------------------------------

Chcem sa týmto poďakovať všetkým organizáciám a jednotlivcom, ktorí sa starajú o starých alebo nevládnych ľudí. Ľudí, ktorí potrebujú našu pomoc.