Bolo to pred 4 rokmi, ked som si kúpil svoj prvý motorom poháňaný jednostopák. Kamarát mi vravel, že si kúpi aj on a že pôjdeme do Portugalska. Samozrejme som sa potešil, že by to bolo super. Začali sme snívať s otvorenými očami, kade budeme chodiť, čo všetko sa môže stať, čo by sme chceli, aby sa stalo a tak. Bral som to, ako pekný sen, veď koho by napadlo, že on to môže myslieť vážne. A on myslel. Po roku sa ma pýtal, že kde by zohnal motorku, tak som mu v tom pomáhal. On pri tom stále rozprával len o tej ceste, ale stále som to bral ako pekný sen. Tak si ju kúpil - Yamaha TDM 850. Pekný stroj, aj keď chopper to nie je. Ale však on ju kupuje na cestu okolo Európy, tak čo sa divím? Stále som mu neveril, že to myslí vážne, aj keď by som bol tomu rád.
Nakoniec sme sa dohodli, ideme, však dohodnúť sa môžeme, zmeniť sa to dá vždy. Leto 2003 sa približovalo závratnou rýchlosťou a my sme sa pomaly pripravovali. Dávali sme do poriadku motorky, kúpili nové pneumatiky, vymenili olej. Zháňali si adresy ambasád, študovali mapu, plánovali cestu a potrebný čas. Všetko sme podriaďovali rozpočtovým kritériám, ktoré nedovolili moc vyskakovať. Kade sme sa pohybovali, tade sme hovorili, čo už máme zariadené, vybavené, koľko nám chýba do odchodu a tak. Ale nikto tomu neveril, každý sa len usmial, že jasné. Kamaráti sa stále vypytovali, či ideme s nimi na dovolenku, stále neverili, že nie. A stále som tomu neveril ani ja.
Bolo to krásne obdobie, pekne sa snívalo. Ale len do dňa odchodu, vtedy mi začalo pekne cukať. Všetka sranda ma prešla. Prvé tankovanie a odchod. Zrazu som mal pred sebou samé hnusné veci, čo sa môžu stať. Nedokázal som si nájsť jeden rozumný dôvod, prečo som sa na to dal.
Všetko sa zmenilo, keď sme prekročili Slovensko-Rakúsku čiaru. Strach z neznámeho sa začal meniť na radosť z dobrodružstva, ktoré nás čakalo. Tešil som sa na spanie pod holým nebom, na to, ako sa budeme túlať neznámymi krajinami, ako si nebudeme rozumieť s domorodcami. Tešil som sa na nadchádzajúcich šesť týždňov a na 10000 kilometrov, ktoré nás čakali. To všetko ma napĺňalo pocitom, že robím niečo veľké, niečo nebezpečné, niečo, čo sa neodhodlá urobiť každý.
Pochopil som, že idem žiť svoj sen.
