V piatok sme sa celá partia vybrali na splav Malého Dunaja. Tu by som sa chcel hneď na začiatku ospravedlniť všetkým fotkomilom, že nepridám žiadnu fotku. Každý sa spoliehal, že niekto foťák zoberie, ale nenašiel sa nikto, kto by ho pre istotu zobral. Ale aby som neodbiehal....
Začali sme v Novej Dedinke (či Nové Dedinky?) a končili v Hornej Potôni (ani tu som si nie istý menom). Ale na čo fakty, podstatnejšie je, čo sa dialo. Bolo nás 12, do každého kanoe dvaja. Počet ľudí so skúsenosťami na vode bol podstatne menší ako prstov na jednej ruke. Ozajstný vodák bol len jeden – kňaz, salezián – Dzivoch. Kým sme čakali na loďky, dal nám krátke teoretické školenie, čo nás čaká, môže čakať a ako sa zachovať. Potom to prišlo, poďme sa nalodiť. Ta hej, ale ako si sadnúť, aby som sa nevykotil? To bolo srandy. Nakoniec sme to úspešne zvládli, nikto so sebou nemrskol do vody, tak sme sa pomaly pustili dolu prúdom. Skutočné problémy nás čakali neskôr. Každý vie, kam chce, aby sa loďka plavila, ale ako to vysvetliť Malému Dunaju? Mal som pocit, že najsilnejší prúd je tam, kde je najväčšia prekážka. Ale šak čo, veď máme vesty, tak sa hádam neutopíme (a neutopili sme sa, iba že by som to písal zo záhrobia).
Plavili sme sa 3 dni, vraj sme uveslovali 60 kilometrov, sem tam sme si pokempovali, niečo pomodlili i poomšili, šak máme so sebou kňaza. Mimochodom, nevykýblili sme sa ani raz, čo je na začiatočníkov určite dobrý výkon. Dokonca aj počasie poslúchalo, búrka sa nám vyhla, spŕchlo len pár minút, už keď sme boli pekne zbaleni. Aby som nezabudol, aj živého bobra sme videli, to sa mestským deťom podarí väčšinou len v ZOO. Čo viac si želať? (Vraj to bola vydra, ale bobor je vzácnejší, tak ja som videl bobra.)
Naozaj som si myslel, že motorkový výlet nič nedobehne. Ale toto sa mu plne vyrovnalo. Nikdy nezabudnem na pocit absolútneho prázdna v hlave. Po pár záberoch veslom som úplne zabudol na Bratislavu, na stres, robotu, správy, politiku. Celý môj svet sa zúžil na tých pár ľudí, čo boli so mnou, na nádhernú prírodu okolo a na pár kúskov klobásy v taške. Jediný problém, ktorý som mal bol, kde zložiť stan, kde si spraviť cikpauzu (alebo aj náročnejšie záchodové procesy). Zažil som už veľa omší, ale taká, kde oltár je sud prekrytý obrusom, chrámom je les, nie veľa, vlastne doteraz žiadnu. Každé slovo z evanjelia išlo akosi hlbšie do srdca, akoby bolo presne písané pre mňa. Potom pečený losos na večeru (to sú vymoženosti, keď kňaz je koníčkový kuchár), pivo a samozrejme myšlienka - pekný názov pre poldeci, čo poviete? Tak sme si pekne podumali a išli spať.
Ja už tu splietam tiež piate cez deviate, lebo sa mi tie myšlienky ešte stále neuležali v hlave.
Ale pocit ostáva.
Takže po vodácky – Ahooooj !!!
