Keď svetlá zhasnú
a ja sa začnem vznášať,
posunú sa hranice času,
slnko dostane záchvat.
Bozk na rozlúčku,
sloboda umrela,
more oblakov,
večnosť sa skončila.
Blízke sú hviezdy,
ďaleké sú cesty,
noc čo noc stretám anjela,
nachádzam nové svety.
Prekračujem vlastné tiene,
neverím svojim očiam,
našiel som záhradu,
kde s Evou býval Adam.
Všetko je krásne,
no aj tak mám strach.
Bolesť má svoje krídla,
smrť prekročila prah.
Kričím a plačem,
radosť mi trhá srdce.
Že to nedáva zmysel?
Na to zvysoka kašlem.
Že sa vám to nepáči,
Že sa to uberá čudným smerom?
To je jedno,
celé je to čudesné dielo.
Blízko je ďaleko,
studené je teplo.
Že to je nemožné?
Tak si otvor oči a prejdi rieky prejdené!
Koľká zlosť vo mne zúri.
Ale prečo?
To keby som vedel,
neprerážam hlavou múry.
Nie je to nezmysel,
nie je to duševný krach.
To len obava z neznámeho,
len obyčajný ľudský strach.
Teraz sa nedá vrátiť späť,
tam už cesta nevedie.
Otvoril som dvere trináste,
čakám, kde sa preberiem.
Biela noc, čierna diera,
pekelná moc, obrátený kríž,
na stene stopa z krvavého pera.
Dohasína sviečka,
prievan rozbíja okná,
opäť vidím Anjela,
jeho úloha je hrozná.
Predpovedá, čo nechcem vedieť,
hovorí, čo nechcem počuť:
mám sa pobaliť –
odchádzam na poslednú cestu.
Nie, ešte nechcem,
nechcem prekročiť rieku,
prosím ešte o minútu.
Už je však neskoro, rozum zaliala temnota,
nastúpil som púť.
Vidím životy minulé,
všetky krivdy sveta.
Teraz viem, prečo sa báť,
keď sa smeje zubatá.
Duša sa potí,
srdce mi trhá.
Ale prečo?
Veď som veril v Boha.
To však nepomáha,
cesty boli krivé,
teraz dúfam,
že Jeho srdce je zábudlivé.
Že zabudne na tie hrôzy,
krivdy dávnych liet,
že odpustí
a neschová svoj svet.
Svetlá zhasli,
ja sa začínam vznášať.
Posunuli sa hranice času,
obliekol som si večný šat.
Počujem zvoniť zvony,
žalostný spev funebrákov.
V truhle sa zle dýcha,
už som tam, pod hlinenou dekou.
Už som skončil,
mám, čo so nechcel.
Teraz odchádzam ku Kainovi,
čakám na
svoj ortieľ.
