Obzeral sa po zastávke, na niekoho čakal. Chvíľu si krátil chodením od nikadiaľ nikam. Opäť sa pozrel na hodinky, vytiahol krabičku Marlboriek a začal hľadať zapaľovač. Keď ho nenašiel v žiadnom zo svojich vrecák, začal hľadať, koho by poprosil o oheň. Na rohu zastávky stála staršia pani, ale zjavne nebola pre neho zaujímavá. V tom mu zrak padol na mladšiu slečnu, ktorá sedela na opustenej lavici kúsok ďalej. Tvár sa mu rozjasnila a viditeľne sa mu zlepšila nálada. Dáma mala rozpustené krásne dlhé ryšavé vlasy, zelené oči a čistú pleť. Bola oblečená do čiernych nohavíc a spod čierneho kabátiku jej vykukovala čierna blúzka.
- Tá asi nebude mať oheň - prebehlo mu hlavou - ale to nevadí, možno trochu pokecám. - Medzi tým podišiel k nej a vytrhol ju z myšlienok: “Prepáč, nemáš oheň?“
„Nie, nefajčím.“ odvrkla a odvrátila zrak opačným smerom.
„Ani ja by som nemal“– pokúšal sa pokračovať v rozhovore.
„To je tvoj problém „ vstala a pohla sa k telefónnej búdke.
- Len sa nezblázni - pomyslel si a išiel preč - čo si nafučaná? - V tom ho ktosi zdrapol za plece: „Nazdar Mako!“
„No nazdar, konečne! Béla, nemáš hodinky? Už štvrť hodiny tu trčím.“
„Sorry“ a pritom mu podával ruku. Béla bol nižšej postavy, mal husté čierne vlasy a v podstate to bol celkom sympatický chalan. Mal oblečenú texaskovú bundu bledomodrej farby a pod tým biely rolák.
„Ideme na pivo?“ opýtal sa Mako a pokračoval: „v hube mám vyschnuté ako na Sahare.“
„Poďme!“ zvolal Béla a vykročil smerom do centra: „Počkaj, ale kam?“
„Mohli by sme ísť k Ferovi, tam majú celkom schopné pivo.“
„Do toho pajzlu nejdem! Šak to tam smrdí jak v opičárni!“ zrušil ho Béla a navrhol aby išli do Čiernej diery. Nebolo to ďaleko, tak tam vykročili a cestou zabíjali čas trepaním o škole, rodine a podobných hlúpostiach, ktoré ich v podstate ani nezaujímali.
„Pome sem do rohu!“ navrhol Mako a kýval na čašníka, kým si ho nevšimol. „Dneska mám takú slinu, že keď sem hneď nedoleze, tak ma porazí.“ rozčuľoval sa a vyťahoval si cigarety z vrecka.
„Ty asi nebudeš mať oheň, že?“ pozrel Mako na Bélu a ten zatočil hlavou.
„Veď ty poznáš môj názor na fajčenie, nie? opýtal sa ho Béla.
„Poznať poznám, ale aj ty môj, tak by si mohol sem tam nosiť nejaký zapaľovač pri sebe,“ odpovedal Mako a pozrel na čašníka, ktorý podišiel k ich stolu.
„Čo to bude?“ opýtal sa viditeľne znudený čašník.
„Poprosím dva Budvary“ objednal Béla a dodal: „a jeden zapaľovač“
„Hneď to bude“ povedal čašník a odišiel k baru.
„Vieš, dneska je hrozný deň, úplná katastrofa.“ Rozrečnil sa Mako a pokračoval, „vyletel som zo skúšky. Taký som nasraný. Vieš, keby som sa neučil, ale ja som sa učil, jak taký idiot. Kockoval som sa od rána do večera. Neuveriteľné! Doslova na nervy. Ten magor ma vyhodil, lebo sa mu nepáčili moje vlasy. Rozumieš!? Ja som bol nabiflený jak, škoda reči, a ten blb ma vyhodí, lebo mu nezapadám do rámca slušného chlapca.
„Pozri,“ odpovedá mu Béla: „ja som ti vždy hovoril, že ľudia sú takí. Im nezáleží, aký si, ale ako vyzeráš.
„To je síce pekné. Ale kde sme to dospeli? Vieš, ja nie som ochotný...“
„70 korún“ vytrhol Maka z reči čašník, podávajúc dve pivá a zapaľovač na stôl.
Béla vytiahol peniaze, zaplatil a čašník sa pobral preč. Mako si vybral cigaretu zo škatuľky, rituálne ju oblízal, vložil do úst a pripálil si. Slastne si potiahol, vydýchol modrý dym a pokračoval vo svojom monológu.: „Vieš, ja nie som ochotný sa stále prispôsobovať namysleným hlavám, ľuďom v zrelom veku, ktorý si myslia, že sú majstri sveta, že niečo dokázali. Oni žijú svoje priemerné, nudné životy a mňa idú poúčať, ako mám žiť. Môžu mi vyliezť na hrb. Ja sa im nebudem do nekonečna prispôsobovať. Ja som neni nejaký panák, ktorého si môžu postrkovať, ako chcú.
Mako zdvihol pohár: „Na zdravie!, nech to tu prežijeme!“
„Na zdravie!“ Béla nezaprel svoj pohľad na svet a oponoval mu: „Pozri, mne sa to tiež nepáči. Ale nemôžeš ísť do nekonečna hlavou proti múru. Sú zaužívané nejaké koľaje a tých sa treba držať.“
„Pozri, Béla, kto povedal, že sú správne? Aké právo ma má kto súdiť, aký som, kým neotvorím hubu. Ten magor, pán profesor, ma vyrazil a ani ma nevypočul. A som presvedčený, že tú látku ovládam lepšie ako hociktorý vyžehlený šprt.“
„To je možné“ skočil mu Béla do reči: Ale keď chceš prežiť v tomto svete, musíš sa prispôsobiť. Ty môžeš byť chytrý, ale nikto ti nedá šancu, lebo nezapadáš do akéhosi rámca. Prečo sa na to nevykašleš, neprispôsobíš sa a môžeš mať pokoj.“
„Ale ja kašlem na taký pokoj. Mňa nebaví svet, v ktorom je dôležitejšie, čo máš oblečené, ako vyzeráš, či máš náušnicu, či nemáš, či máš kérku, či nemáš, ako to, aký si. Ja to nechcem podporovať. Podľa mňa sú tí ľudia obyčajný pokrytci. Oni závidia takým ľuďom ako ja, že sme slobodní, že sa vieme odlišovať, že nepatríme do priemeru. Závidia, že vieme žiť mimo nudného, šedého sveta obkolesení šedými oblekmi, šedými kravatami, šedými mozgami. Oni závidia, že sa nebojíme vytŕčať z radu. Pozri, kto povedal, že človek s kérkou musí byť automaticky nejaký kriminálnik? Keď som babke naznačil, že si dám tetovačku, tak sa skoro nado mnou prežehnala, že čo sa stalo s jej vnúčikom. Povedz, o čo som horši alebo lepší než pred tým? Čo?“
„Vieš, o to nejde“ protirečil Béla: „Ale ty si sa zaradil k ľuďom, čo sú tetovaní a tetovaní boli vždy len kriminálnici alebo nejaký vyvrheľovia spoločnosti. Ľudia ťa tak automaticky berú, že patríš k nim. Možno nejaká holka, kým by nevedela, že si tetovaný by sa s tebou normálne bavila, ale zistila, že si kérkovaný, tak sa na teba vyprdne. A možno nie len nejaká baba, ale hocikto iný.“
„Máš pravdu, ale ani by mi to nevadilo. Lebo takým ľuďom by vôbec nezáležalo na tom, aký som, ale ako vyzerám. A musíš uznať, že keď si dám dole bundu, aby bolo vidieť kérku, tak sa moc nezmením. Ale kašlime na to, zbytočne sa rozčuľujem. Dajme si radšej pivo a nebudem sa zbytočne nasierať.“
Načiahol sa za pohárom, nachvíľku sa do neho zahľadel, potom priložil k ústam a riadne si odpil. Evidentne mu chutí. Keď položil pohár na stôl, tak pokračoval: „Vieš, niekedy si pripadám, že niesom normálny. Že rozmýšľam úplne od veci, neviem.“
„Pozri sa,“ prerušil ho Béla, „v zásade s Tebou súhlasím, len ty žiješ v zidealizovanom svete, problém je ten, že každý by chcel, aby to bolo tak ako ty hovoríš, ale nikto nemá čas sa s tým zaoberať.“
„Jak, nemá čas? Tomu nerozumiem“ Prerušil ho vlasatý spoločník.
„Helé,“ pokračoval Béla, „to máš asi tak, že pre každého je to strata času sa zaoberať takýmito vecami, pretože každý potrebuje z niečoho žiť a keď ideš proti prúdu, tak nezarobíš nič.“ Béla hodil neutrálny výraz, načiahol sa za pivom, pričom sa skoro popálil o Makovu cigaretu. Mako sa mu začal smiať, lebo to nebolo prvý krát. Béla pri tom celkom slušne zahrešil, hodil niekoľko sprostých poznámok smerom k fajčiarom a Makovi, ale on si ich nevšímal, už ich všetky poznal, bol na ne zvyknutý. Béla si odpil a pomaličky sa odsúval od stola.
„Idem na vécko, hneď som späť,“ zahlásil a prášil na sociálne zariadenie.
Mako si priložil cigaretu k ústam, slastne si potiahol, chvíľku podržal dym v ústach a potom ho pomaličky vyfukoval. Obzeral sa okolo seba a sledoval hostí a prezeral si podnik. Čierna diera bola klasická krčma s drevenými stolmi, ktoré by už možno potrebovali slabšiu rekonštrukciu, a s ničím sa nevynímajúcou obsluhou. Na stenách boli holé tehly a obrazy rockových kapiel. Točili tu schopné pivo a dalo sa tu dobre pokecať, lebo tu nebol bordel.
Keď sa Béla vrátil z toalety, Mako sa na neho obrátil a spustil: „Počúvaj, kým si bol preč, tak som nad tým tak premýšľal, prečo vlastne chodíme sem? Šak, vnútri to nevyzerá bohvieako, možno tá muzika, čo hraje, ale neviem.“
„Možno kvôli babám, čo sem chodia,“
„Možno, ale veď si k nim nikdy nesadneme, len tak na ne čumíme!“
Béla mu protirečil: „no ale aspoň je na čo pozerať a pivo tu tiež nie je k zahodeniu.“
„Možno,“ Odvetil Mako a dopil pivo, oprel sa o operadlo, poriadne sa ponaťahoval a sledoval čašníka, aby si mohol objednať. Pri tom sa spýtal Bélu, či si ešte nedá. Béla súhlasne prikývol a dopil aj svoj pohár.
