Ja by som povedal, že z pohľadu podmienok, v akých sa náš hokej nachádza by sme mali byť spokojní vždy, keď sa dostaneme do štvrťfinále. Máme málo štadiónov, málo registrovaných hráčov, slabú ligu (aj keď so stúpajúcou tendenciou). V mládežníckych kategóriach hrajú protekčné deti, talenty sedia pri najlepšom na lavičkách.
Ale máme aj hviezdy. Menovať je ich zbytočné, každý ich pozná. Sú to mená, ktoré naháňajú strach a vzbudzujú rešpekt na všetkých klziskách NHL. Prečo sme s takýmito hráčmi nezískali medailu?
Ja tu nechcem odpovedať na túto otázku, nie som odborník a ani sa nechcem na neho hrať. Ale mám pocit, že do určitej miery môžme za to aj my fanúšikovia. Keď sme v roku 2002 vyhrali šampionát, tiež sme mali rozpačité výsledky zo začiatku, ale ľudia stále verili, posielali povybudivé listy, smsky. Nálada bola stále pozitívna. Celé Slovensko hralo hokej, žilo a dýchalo s hráčmi. Dnes? Kam som sa pozrel, samý odborník: "Lašák je slabý, nevyrovnaný. Prečo tam nebol Murín. Chára je drevo. Šatan nie je Boh, Šatan je šašo. Demitra je pomalý. Tréner nevie trénovať, vyberá si na základe mien...atď" Budeme sa potom diviť, že sa v budúcnosti na nás naše hviezdy vykašlú? Kto by hral pre tak nevďačné publikum, aké sme boli tento rok my?
Dnes hraje hokej na najvyššej úrovni sedem mužstiev. Každé z nich chce zlato, každé z nich má na to. Medailu môžu mať len traja a zlato len jeden národ. Preto očakávať, že každý rok budeme hrať o medaily sa mi zdá minimálne naivné. Preto ďakujem chalanom za reprezentáciu, za to že prišli a že sme mohli snívať sen o medaile. Raz sa nám možno opäť podarí na ňu siahnuť. Tento rok to nevyšlo. Nevadí.
