Nasledujúci príbeh si nepamätám aj keď som jeho hlavným hrdinom (či kladným, alebo záporným, neviem). Mal som dva roky, keď môj otec pozeral skoky na lyžiach. Ja som sa motal (vraj) okolo mamy v kuchyni, ale asi ma to tam nebavilo, tak som sa šiel pozrieť na môjho sploditeľa. Do obývačky som dorazil v momente, keď jeden zo skokanov nezvládol pristátie a riadne sa vytrieskal. Ja som sa zahľadel na obrazovku a skonštatoval: „Fíha, ten ale je...ól!“ Škoda, že si nepamätám výraz tváre môjho otca...Ale skvelá bola jeho výchovná metóda: „Martinko, nehovorí sa jeból, ale spadol...“ Vraj som tak od vtedy nerozprával. Teda do puberty, kde to bol prejav "dospelosti" a rebélie.
Čo k tomu dodať? Doma sa tak nerozprávalo, takže netuším, kde som zobral ten výraz.. . Dokonca som k tomu presne vedel, kedy a ako sa to slovo používa... Proste geniálne dieťa.
Škoda, že som sa tak dobre neučil aj iné veci (napríklad štáty Sovietskeho zväzu a ich hlavné mestá, že Ďuri?)
