Poznám dva typy motorkárov. Jedni nevedia, čo z peniazmi, tak si kúpia motorku. Druhí, tí si kúpia motorku a „nemajú na benzín“, presne ako ja.
Po motorke som túžil, od mojich desiatich rokov, kedy som sa prvýkrát preháňal v Maďarsku na Babete. Rýchlosť na dvoch kolesách mi učarovala, ale šliapať do pedálov, to sa mi už nechcelo. A tak mi neostávalo nič iné, ako si nejakým spôsobom zadovážiť motorku. Samozrejme, peňazí nie je nikdy dosť, tak si pýtať od rodičov bolo úplne zbytočné. No, toľko som o tom rozprával, že k osemnástinám som dostal motorku. Mal som to napísať v uvodzovkách, lebo staručkú ČZ 175 bez papierov nazvať motorkou je dosť odvážne. Ale mne to stačilo. Čo stačilo, ja som bol kráľ. Mohol som sa preháňať po kopcoch, lesných cestách, vychutnávať si rýchlosť a adrenalín.
Lenže postupne mi to prestávalo stačiť, ale odpichnúť sa nedalo, peniaze na poriadny stroj neboli, ja som bol študák a moc som nezarábal. Ale ukázalo sa mi svetielko na konci tunelu – pôjdem do štátov tam si niečo privyrobím a kúpim si nejaké poriadne delo. Aké, to som netušil. Keď som sa teda po lete vrátil, tak som rozbehol pátraciu akciu. Kúpil som avízo, telefonoval kade tade, vypytoval som sa rôznych kamarátov. Už to vyzeralo, že za tie peniaze, čo som mal, nič normálne nekúpim. A predsa – Kawasaki GPX 600. Týmto rozhodnutím som doma nikoho nepotešil, veď jogurt, to je pojazdná samovražda. Ale motorku som chcel a pekného choppríka si za tak málo chechtákov nezoženiem. Po pár jazdách som pochopil, že to nie je motorka pre mňa – doslova si pýtala, aby som to osolil, kde sa len dá. Bál som sa seba aj jej. Preto som sa rozhodol, že si musím zohnať prašule na choppra. Tak znovu do USA, znovu sa tam hrať na Ukrajinca a znovu si priniesť nejaké bubáky.
Medzitým sa činil môj otíc, našiel mi choppríka – Yamaha Virago 750, takže keď som sa vrátil, už stačilo len vyplatiť a mohol sa zo mňa stať „Renegate“. A tak sa stalo.
Od vtedy som v sedle urobil zopár tisíc kilometrov, ale nič to nezmenilo na mojej vášni. Čím viac jazdím, tým som viac do jednej stopy zaľúbenejší. Cez víkend si musím spraviť aspoň pár kilometrov, nehovoriac o tom, že celú zimu netrpezlivo čakám, kedy sa teplomer vyšplhá na prijateľnú teplotu. Každým rokom je tá hranica nižšia a nižšia, ale nič mi nedokáže nahradiť ten pocit „vietor vo vlasoch“. Milujem, keď sa vymotám z Bratislavy a dostanem sa na vidiecke cesty. Cesta sa kľukatí, cez kopce, polia, aleje. Na pravej strane vidím do fialova vykvitnutú lúku, na ľavo mám nejaký malý potôčik, oproti mne žiari zapadajúce slnko, ktoré sem-tam prikryjú topole. Popritom vanie teplý letný vánok. Nohy si vyložím skoro až za hlavu. Pomaly sa kotúľam, ručička tachometra málokedy prekročí 90. Každým kilometrom si všímam, ako sa mi vyprázdňuje hlava. Postupne ostávame: ja, motorka a cesta. A ja viem, že toto je chvíľa, pre ktorú som sa narodil. Zastavím v nejakom starom motoreste, dám si kofolu, cigaretu a sledujem, ako sa všetko spomalilo.
Opäť sa mi to podarilo, opäť som ušiel od všetkého - aspoň na chvíľu.
