Kráčal som pomaly, v hlave mi zvonilo, žalúdok som mal zovretý, nič som nevnímal. Nevideli sme sa pol roka a ja som sa nemohol dočkať. Nevedel som, aké to bude, či sa niečo nezmenilo. Predstavoval som si to už dlho, všetko som mal premyslené, vedel som, ako to má prebiehať, aké to má byť. Ale bál som sa. Čo keď to bude sklamanie? Pol roka je dlhá doba a všeličo sa mohlo zmeniť.
Keď som prišiel, stála tam, bez pohnutia. Bola ešte krajšia, ako keď sme sa lúčili. Placho sa usmievala a mňa to ešte viac znervózňovalo. Pripadal som si ako školáčik v prvý deň školy. Nevedel som, čo mám povedať, pocity som mal zmiešané a strach väčší ako kedykoľvek predtým.
Po krátkom zvítaní sme vyrazili. Ja som sa ukľudnil, pochopil som, že sa nič nezmenilo. Počasie bolo perfektné a tak nám nič nebránilo si poriadne užívať. Nikam sme sa neponáhľali a tak sme si mohli cestu perfektne vychutnávať. Slnko svietilo, teplý jarný vánok len dotváral atmosféru. Každým kilometrom som bol šťastnejší. Moje rande mi šepkalo do ucha známu pesničku a ja som cítíl, že pre tieto chvíle som sa narodil.
Keď sme sa vrátili, vedel som, že to nebolo posledný krát. Vedel som, že teraz ju už tak dlho nenechám čakať. A hlavne som vedel, že sa do jej sedla vrátim veľmi rýchlo.
