Novinárka a bez širokých lakťov? Nemožné!!!

Mojou dlhoročnou vášňou je písanie. Keď som bola malá, vymýšľala som si príbehy. Keď som bola smutná, dostávala som to zo seba písaním. Keď som bola šťastná...hádajte čo? Dala som to na papier. Viem, že písať vie každý jeden z nás, no napriek tomu som dlho v sebe živila nádej, možno i predstavu o tom, že v budúcnosti budem môj koníček môcť preniesť do každodenného života. A potom na mne pristála realita.
Ak ste si už stihli prečítať kolónku O autorovi viete, že som kedysi nebola bohvieako extrovertná osobnosť. Dokonca aj teraz, keď na tom pracujem, mám sem-tam problémy s ostýchavosťou. Napriek tomu som si "postavila hlavu" a povedala som si, že ako vysokú školy by som si mohla zadať žurnalistiku a s jazykmi - zbožňujem angličtinu a francúzštinu, doma sa venujem japončine a kórejčine. 
A odrazu, z čista jasna som začala pochybovať. Ja a novinárka? Nie, nie, nie - na tej predstave niečo celkom nesedí. Veď by som si celkom určite "strčila" pri prvom probléme hlavu do piesku. To ma vyplašilo a moje pochybnosti vzbudili len ďalšie a ďalšie výhovorky typu "Na to nemám", "Novinárov je veľa a neuplatním sa"alebo "Neviem, aké to je, čeliť skutočne odolným ľuďom".
Takže som sa toho nápadu jednoducho vzdala. Počas celého toho času, čo som jednoducho považovala žurnalistiku za kompletne odpísanú ma však neustále hrýzli výčitky svedomia. A to stačilo na to, aby som nad tým znovu začala uvažovať. 
Keď som sa dnes vrátila z dovolenky, bola som v skvelej nálade. Dostala som nápad, ako otestovať či viem aspoň ako tak zaujať čitateľa. Počas celého leta budem písať - blogovať, no a napokon, kto mi bude lepším kritikom ako čitatelia?