Takisto HDP, kde aj záporné číslo (výdavky štátu) je vlastne kladným číslom (zložka HDP) je len štatistikou vymyslenou pre politické ciele. Jedna časť politického spektra obhajuje „silný sociálny štát“ (ľavica) a ďalšia časť obhajuje „silného občana“ (pravica a liberáli).
Dnes sme na Slovensku v situácii, kedy sa opäť stretá „v priamom súboji“ silný štát so silným (?) občanom. A aký je priebežný výsledok ? Máme tu jednofarebnú ľavicovú vládu. Tá jasne definuje kto vyhráva a kto prehráva. Prakticky by bolo jedno kto vyhráva alebo prehráva v súboji, pokiaľ by sme tu mali životnú úroveň porovnateľnú minimálne s priemerom EÚ. A to už nie je jedno... „lebo kríza“.
Slovensko je malé, a teda by malo byť oveľa pružnejšie v riešení ako sa z krízy dostať oproti veľkým krajinám. Riešením sú vládne a verejné škrty a znova škrty. A k tomu sú potrebné motivujúce pravidlá pre naštartovanie spotreby občanov. Tí budú točiť peniaze po špirále a súčasne pre štát umožnia vždy po uzavretí cyklu si zobrať príslušnú daň, odvod, či poplatok. Jednoducho vytvoriť priestor pre súkromný rast a súkromnú spotrebu !
Štát má väčšinu svojich príjmov z výberu daní, odvodov a poplatkov. Tieto príjmy sú súčasne výdavkami štátu aj s požičanými peniazmi (deficit štátneho rozpočtu). Výdaje štátu sú jednou zo zložiek HDP. Keď nám politik hovorí, že cez verejné financie (dlhodobé a pravidelné deficitné hospodárenie štátu) je cesta do raja, vedzme, že opak je pravdou - je to cesta do pekla ! Na Slovensku máme ešte jedno neprehliadnuteľné špecifikum. A to, že sme otvorenou ekonomikou, ktorej najväčšou zložkou HDP je práve export. To by bolo v úplnom poriadku, pokiaľ by na exporte participovala podstatná časť slovenských podnikateľských subjektov a zamestnaných občanov. To je však veľký problém, o ktorom slovenskí politici mlčia... Deficitné hospodárenie nie je možné dlhodobo udržať, lebo sa „prikrývame perinou“, na ktorú nemáme. To sa už dnes prejavuje naplno, a súčasná vláda svojím vládnutím ešte viac napomáha ceste do pekla. Deficit štátneho rozpočtu bude vždy stratou medzi príjmami a výdavkami štátu. Dávať ho do pomeru k HDP, kde výdavky štátu sú len jednou zo zložiek HDP nie je nič iné ako klamanie samých seba. Občania so svojimi reálnymi príjmami môžu robiť reálne výdavky. Čím sú vyššie príjmy občanov, tým sú vyššie výdavky občanov ! Ale prečo by mal mať štát vyššie výdavky ?
