V praxi toto pravidlo znamená:
Manažér, líder, funkcionár, úradník alebo politik nesmie presadzovať také riešenia, ktoré zvýhodňujú úzku skupinu (napr. jednu divíziu, inštitúciu, politickú stranu, jedného dodávateľa, konkrétneho človeka, a pod.) na úkor celku – teda celej firmy, organizácie, alebo spoločnosti.
Všeobecný záujem = to, čo je prospešné pre väčšinu a pre dlhodobé fungovanie systému (firma, štát, verejnosť). Riešenia v rozpore so všeobecným záujmom = partikulárne, sebecké, krátkodobé, klientelistické alebo korupčné kroky.
Príklady:
Firma: Ak manažér presadí nákup od „svojho známeho“ za nevýhodné ceny, poškodí tým celú firmu → je to v rozpore so všeobecným záujmom zamestnancov a vlastníkov.
Štát: Ak politik schváli zákon, ktorý pomáha iba úzkej skupine podnikateľov a škodí rozpočtu alebo občanom, ide o porušenie tohto pravidla.
Tím: Ak líder projektového tímu nastaví proces, ktorý uľahčuje prácu jemu, ale komplikuje kolegom, je to tiež proti všeobecnému záujmu.
Inými slovami, toto pravidlo je taká „červená línia“ pre rozhodovanie – hľadaj riešenia, ktoré sú spravodlivé, dlhodobo udržateľné a prospešné pre väčšinu, nie pre vybraných.
Potom kladiem legitímnu otázku:
Ako je možné, že Slovensko ako štát riadený politikmi, úradníkmi a manažérmi, ktorí by mali dodržiavať predmetné pravidlo, doviedli Slovensko na pokraj bankrotu, resp. istého úpadku a nevedia ponúknuť riešenia na zvrat?
Ak použijem vyššie uvedené pravidlo („riešenia v rozpore so všeobecným záujmom sú zakázané“), tak problém Slovenska je, že politici, úradníci a manažéri verejného sektora ho v praxi nedodržiavajú. Nie preto, že by nevedeli, ale preto, že sa systém rozhodovania dlhodobo posúva od všeobecného záujmu k partikulárnym záujmom.
Tu sú hlavné dôvody:
Krátkodobosť politiky – volebné obdobie je 4 roky, takže rozhodnutia sa robia pre rýchly efekt (napr. Sociálne dávky, prísľuby, „balíčky“) a nie pre dlhodobú stabilitu.
Partikulárne záujmy a klientelizmus – rozhodnutia často slúžia malým skupinám (straníci, oligarchovia, spriaznené firmy) na úkor väčšiny občanov.
Slabá zodpovednosť – politici ani úradníci nenesú reálnu osobnú zodpovednosť za chyby alebo nekompetentnosť. Maximálne stratia funkciu, ale škody znáša štát = občania.
Slabé riadenie štátu ako organizácie – chýba disciplína, procesy a jasné KPI, ktoré by vo firme boli samozrejmosťou. Štát je riadený viac cez kompromisy a mocenské dohody než cez systém.
Nízka finančná gramotnosť politikov – veľká časť politickej reprezentácie nerozumie rozpočtu, ekonomickým dopadom ani verejným financiám. Rozhodujú viac cez ideológiu alebo PR.
Pasivita občanov – všeobecný záujem nie je aktívne chránený občanmi. Keď sa spoločnosť zmieri s korupciou a nekompetenciou, politici necítia tlak robiť inak.
A aký je výsledok?
Štát sa správa ako firma, kde manažéri uprednostňujú vlastný prospech a PR pred dlhodobou stabilitou. Dlhy štátu rastú, reformy sa nerobia, procesy sa rozkladajú, a keď príde kríza, už niet rezerv. Ešte doplním, ak by som sa držal čisto uvedeného manažérskeho pravidla, odpoveď je:
Slovensko sa dostalo na pokraj úpadku, pretože rozhodnutia boli dlhodobo v rozpore so všeobecným záujmom – namiesto „čo je dobré pre väčšinu občanov“ sa presadzovalo „čo je výhodné pre malú skupinu na krátke obdobie“.
Tu sú 4 konkrétne príklady zo Slovenska, ktoré ukazujú, ako sa rozhodovalo v rozpore so všeobecným záujmom:
1. Energetická pomoc v roku 2023–2024
Čo sa stalo: Vláda „zafixovala“ ceny energií, ale bez jasného systému adresnosti. Dotácie šli masívne všetkým – aj domácnostiam s vysokými príjmami, aj firmám, ktoré to nepotrebovali.
Dopad: Štát minul miliardy eur, zvýšil deficit a dlh, ale systémovo sa nič nevyriešilo (energetická efektívnosť, cielená pomoc).
Rozpor: Namiesto riešenia vo všeobecnom záujme (adresná pomoc zraniteľným + investície do energetiky) to bolo populistické „kupovanie pokoja“.
2. Sociálne balíčky a trináste dôchodky
Čo sa stalo: Zavedenie plošných trinástych dôchodkov a iných dávok, bez ohľadu na reálne možnosti rozpočtu.
Dopad: Zvýšenie výdavkov bez krytia, rozpočet v mínuse, odďaľovanie dôchodkovej reformy.
Rozpor: Dobré pre popularitu politikov, ale zlé pre budúcu udržateľnosť dôchodkového systému.
3. Nečinnosť pri zdravotníctve
Čo sa stalo: Roky sa odkladajú systémové reformy nemocníc, digitalizácie či zefektívnenia zdravotných poisťovní. Politici sa boja nepopulárnych krokov (zatváranie oddelení, optimalizácia siete nemocníc).
Dopad: Chronicky podfinancovaný systém, odchod zdravotníkov do zahraničia, zhoršujúca sa kvalita služieb.
Rozpor: Politici uprednostnili „nepohne sa so status quo, lebo stratíme hlasy“ pred riešením v záujme pacientov.
4. Eurofondy – nevyužitá šanca
Čo sa stalo: Slovensko opakovane nedočerpáva miliardy z eurofondov, alebo ich míňa neefektívne (predražené tendre, IT projekty bez výsledku, dotácie do spotreby).
Dopad: Strata príležitosti modernizovať krajinu, slabá infraštruktúra, zlé školstvo.
Rozpor: Všeobecný záujem = využiť fondy na rozvoj. Realita = projekty slúžili často partikulárnym záujmom (spriaznené firmy, korupcia).
Spoločný menovateľ:
Politické rozhodnutia neboli prijímané podľa kritéria „čo je dlhodobo prospešné pre väčšinu občanov“, ale podľa krátkodobého PR efektu alebo úzkych záujmov.
