Pred par dnami som umne vyuzila pritomnost po prechadzkach diychtiacej Veroniky a spolocne sme sa vybrali na vyslap.
Vchod bol ukryty, ale s pomocou ochotne navigujucich babiek a dedkov sme sa tam dostali. Pravidelne kamenne obdlzniky z ktorych na vas ako z vykladov pozerali nahrobne kamene. Nie je to obycajny cintorinm nemozem ho prirovnat ku KRematoriu alebo ku gycovitostiam na SLavicom udoli ci na Ondrejskom. Vsade kam sa pozriete, vidite iba tieto „posmrtne vyklady.“ Nenahana to hrozu ani strach, ale pocit dokonaleho pokoja, kludu a krasy. Cementerio Montjuic je krasny a uchvacujuci, zhora je vyhlad na pristav a je tam strasna zima.
Vojdete a vidite toto. Normalne tam stoji autobus. Nakolko ma cintorin nekonecnu rozlohu, pesi by sa nedal obist. Miestni hovoria, ze miestecko na Montjuicu ma jednoznacne najvyssiu sadzbu za meter storcovy.
Celkova panorama do pristavu vyraza zhora dych. Samotny pristav uz nie je taky skvost, aby sme
donho museli ist osobne...Ale tkto zvrchu vyzera celko schopne.
Veronika neustale pistala, ze sa jej to zda morbidne, chcela ist rychlo prec, nechcela sa ani fotit a vobec nechapala moje nahle vzplanutie prave k tomuto miesto. To uz som ale ja bola v inej dimenzii.
Bola som tam!!! Predstavovala som si tu scenu. Transsexual Lola schadza po schodoch a cez velke tamve slnecne okuliare pozoruje pohreb sestry ROsy (Penelope Cruz). Prestrih na knaza, na smutiacich, na Manuelu, ktoru kreaturu spoznava. Pribieha k nej po kamennych schodoch"Ty si smrtelna epidemia, Lola," vravi a po licach sa jej skotula slza. Odchadza a Lola si s placom sada zrutena na schody. Neviem ci to bolo presne takto, ale moja pamat si pamata prave tuto verziu. Tam, kde majster Almodovar pred osmimi rokmi natacal Vsetko o mojej matke dnes stojim aj ja.
Celkovy pohlad na ten skvost. Ako ho len postavili?
Takze to mame opat, dalsi splneny sen - posledna zastavka na puti s nazvom po stopach Vsetko o mojej matke. Cintorin bol poslednym kuskom do mozaiky asi desiatky miest, ktore som uz predtym navstivila.
